svätý Nikolaos Kabasilas | |
byzantský teológ a učenec | |
Biografické údaje | |
---|---|
Narodenie | 1322/1323 Solún |
Úmrtie | po 1391 Konštantínopol? |
Uctievanie | |
Svätorečenie | 1982 |
Cirkev | Pravoslávna cirkev |
Sviatok | 20. jún |
Svätý Nikolaos Kabasilas (iné mená pozri nižšie; *medzi 1319 až 1323, Solún – † po 1391, Konštantínopol?) bol byzantský pravoslávny mystik, „jeden z najväčších stredovekých teológov“[1], všestranný učenec. Umiernený nasledovník hésychazmu. Jeho dielom vrcholí vývoj byzantskej mystiky.“[2] Venoval sa aj sociálnym otázkam.[3]
Niekoľko málo informácií, ktoré sa o ňom zachovali, pochádza z jeho diel, poprípade z iných dobových prameňov, najmä listov.[4][5] Z matkinej strany pochádzal z rodu Kabasilovcov a bol synovcom Neila Kabasilu.[6] V roku 1982 bol Pravoslávnou cirkvou prehlásený za svätého, jeho sviatok pripadá na 20. júna.[7] Jeho teológia bola uznávaná aj katolíkmi.[1]
Nikolaos sa narodil v Solúne niekedy okolo roku 1322. Vyrastal v zbožnom, hésychastickom prostredí, jeho učiteľom bol jeho strýko Neilos Kabasilas. Jeho duchovným otcom bol Dorotheos Blates, solúnsky asketik, zakladateľ jedného zo solúnskych kláštorov.[4][20][5] Po štúdiách v rodnom meste odišiel študovať do Konštantínopola, kde pôsobil jeho strýko Neilos. Okrem bežného vzdelania vo filozofii a rétorike študoval aj matematiku, astronómiu a právo.[6][3] Dôraz kládol na štúdium Svätého Písma.[5] V Konštantínopole sa spoznal s Jánom Kantakuzénom. Jeho spolužiakom na štúdiách bol Démétrios Kydones, prostredníctvom ktorého sa Nikolaos oboznámil so západným tomizmom.[1]
Kantakuzénos bol v roku 1347 korunovaný za cisára a na výslnie sa dostalo hnutie hésychastov. Nikolaos sa ako značne vzdelaný človek stal blízkym spolupracovníkom a hlavným radcom Jána VI. Kantakuzéna. Okrem jeho politickej podpory vystupoval aj v sporoch o hésychazmus. V roku 1348 Palamu sprevádzal v Solúne a na Athose.[20] Napísal pojednanie proti Nikéforovi Grégorovi i skeptikom.[1] Podľa starších hypotéz mal byť v roku 1353 jedným z troch kandidátov za konštantínopolského patriarchu, dnes sa však usudzuje, že išlo o jeho strýka Neila.[5] Po cisárovej abdikácii (1354) sa utiahol do ústrania, kde tvoril.[4][6][3][2]
V roku 1362 sa vrátil do rodného Solúna, kde sa pokúsil získať späť časť rodinných majetkov zhabaných pred tým zélótmi a Srbmi. V tomto čase zomrel Nikolaov otec i strýko Neilos, jeho matka vstúpila do kláštora. Je možné, že v tom čase tiež vstúpil do kláštora. Po návrate patriarchu Filothea na stolec sa Nikolaos vrátil do Konštantínopola, kde žil pravdepodobne v Kláštore svätého Juraja v Mangane. Zomrel asi niekedy po roku 1391, keďže v tomto roku mu ešte cisár Manuel II. poslal list. Nie je isté, či pred smrťou prijal kňazskú vysviacku.[4][5][6]
Nikolaos Kabasilas | |
Osobné informácie | |
---|---|
Národnosť | byzantská |
Príbuzní | Kabasilovci, Neilos Kabasilas (strýko) |
Dielo | |
Žánre | duchovný spis |
Obdobie | byzantská literatúra |
Témy | Boh, kresťanstvo, |
Literárne hnutie | hésychazmus (čiastočne) |
Významné práce | Život v Kristovi, Komentár k Božskej liturgii, Tri homílie k cti Panne Márie |
Kabasilas bol plodným autorom. Jeho najznámejším dielom je duchovno-asketický spis Život v Kristovi (gr. Περὶ τῆς ἐν Χριστῷ ζωῆς – Peri tes en Kristó zóes), ktorý je považovaný za jeden z „najvýznamnejších spisov kresťanskej literatúry.“[6] Dielo sa skladá zo 7 častí (kníh).[21] Má christologické, pneumatologické, sakramentologické, antropologické a ekleziologické črty. Duchovný život človeka prirovnáva ku Kristovmu životu,[6] objasňuje zjednotenie človeka s Bohom skrz Božiu ikonómiu.[4] Božia spravodlivosť podľa Kabasila plodí božské ospravedlnenie (dikaióza). Človek bol zranený svetskou podstatou a Kristovo utrpenie je liečbou tejto rany. Kristus tak v jeho myslení veľkým Tajomstvom znovu integruje božský obraz do ľudskej prirodzenosti. Stavia sa proti názoru, podľa ktorého je život mníchov jediným skutočným životom v Kristovi, Božia činnosť sa odohráva vo sviatostnom živote, pričom najviac rozvádza teológiu krstu, myropomazania a Eucharistie. Dôraz kladie tiež na duchovnú modlitbu.[1][21]
O liturgii Jána Zlatoústeho pojednáva Komentár k Božskej liturgii, ktorý završuje spis Život v Kristovi. Ide „jedno z najdôležitejších vysvetlení kresťanského sviatostného uctievania, ktoré existuje“[22]. V diele sa vyhradil proti Latinom[2] (kap. 29 – 30)[21]. Argumentoval proti ich poňatiu Eucharistie či otázke epiklézy.[3][8] Nešlo však o skutočnú polemiku.[20] I napriek tomu bolo dielo uznávané aj na kresťanskom Západe. Počas Tridentského koncilu bolo dokonca použité počas argumentácie o katolíckej omšovej tradícii.[21][1]
Napísal tiež Tri homílie k cti Panne Márie. Mária je predmetom Kabasilovho veľkého záujmu. Spolu s Kristom je cieľom stvorenia a nemožno ju od Krista oddeliť.[6] Zároveň však zachováva nekompromisný christocentrizmus, pričom nehovorí o žiadnom inom druhu života, okrem liturgického a sviatostného. Kristus je stredom a cieľom vesmíru, syntézou stvorených a nestvorených podstát.[1]
Život v Kristovi, Komentár k Božskej liturgii a homílie k Panne Márii niektorí autori považujú za trilógiu či triptych Kabasilových hlavných diel.[5]
Okrem toho napísal tri exegetické diela o videniach proroka Ezechiela, Reči o utrpení a nanebovstúpení Pána[4] či prácu Proti Pyrronovi[9] zameranú proti skeptikom a vplyvu Sexta Empirika na jeho súčasníkov.[21] Neskorší patriarcha Geórgios Gennadios Scholarios vyzdvihol autentickosť Kabasilovho myslenia a označil ho za „ozdobu Kristovej Cirkvi“[4].
Ako jeden z mála byzantských filozofov sa zaujímal tiež o sociálne otázky. Písal o úrokoch a vyhradil sa proti sekularizácii kláštorných statkov, hoc i na potrebné účely (nábor vojsk, oprava opevnení). Svojou politickou angažovanosťou prejavoval spoločenské vedomie. Zaujímal sa o ekonomické a inštitucionálne nerovnosti.[22] Podľa uznávanej argumentácii I. Ševčenka spis nebol namierený proti hésychastom, ako sa predpokladalo skôr.[3] Písal tiež oslavné reči (enkomiá), napr. na svätých Démétria, Theodóra, Mikuláša, Jakuba mladšieho a troch hierarchov.[21]
Kabasilove diela sú koncentráciou celého byzantského myslenia. Predstavujú však aj reakciu na agnostické postoje odporcov hésychastov.[4] V jeho pojednaní sa zaväzuje brániť moc schopnosti poznania a ľudskej morálky. Kabasilova optimistická teória poznania predstavuje revidovanú kresťanskú verziu aristotelizmu a zbrojí proti Grégorovej epistemológii. Jeho myslenie bolo čiastočne ovplyvnené hésychazmom. Vo všeobecnosti však nijak zásadne nevychádza z učenia Gregória Palamu[20] a hoci nie priamo, vystupuje niekedy aj proti radikálnejším formuláciám niektorých palamistov.[1] Dokonalý vládca má byť podľa neho v platónskom duchu silný, vzdelaný a spravodlivý.[3]