Neilos Kabasilas | |
byzantský teológ a polemik | |
Osobné informácie | |
---|---|
Rodné meno | Nikolaos Kabasilas |
Narodenie | okolo 1300 |
Solún | |
Úmrtie | marec? 1363 |
Solún/Konštantínopol | |
Príbuzní | Kabasilovci, Nikolaos Kabasilas (synovec) |
Dielo | |
Žánre | náboženské spisy, polemiky |
Obdobie | byzantská literatúra |
Témy | kresťanstvo, Duch Svätý, pápežský primát, a i. |
Literárne hnutie | byzantská filozofia (palaiologovská), hésychazmus |
Významné práce | Peri tes tou Agiou Pneumatos ekporeuseós kata Latinón (O pôvode Ducha Svätého) |
Neilos Kabasilas alebo Neilos Kavasilas (iné mená pozri nižšie; *okolo 1300, Solún[1] – † marec? 1363, Konštantinopol[2]/Solún[3]) bol byzantský hésychastický teológ a polemik, efemérny solúnsky metropolita. Patril k prísnejšiemu gréckemu protilatinskému prúdu. Okrem diel na podporu hésychatmu písal diela o príčinách nezhôd medzi Rímom a Byzanciou, resp. pravoslávím, najmä o pápežskom primáte a o pôvode Ducha Svätého. Aj napriek tomu, že ho západná tomistická teológia pôvodne oslovila, neskôr proti nej rázne vystúpil vo svojich prácach.[4][5]
I napriek tomu že bol jedným z najvýznamnejších pravoslávnych teológov 14. storočia, bol následovne až do 20. storočia na Východe pomerne neznámy. Významné štúdie o ňom pochádzajú z prelomu tisícročí.[3] Istú ozvenu naopak zaznamenal medzi protestantmi, takže na jeho dielo musel ešte v roku 1626 reagovať biskup Giovanni Matteo Cariofilli.[6]
Neilos sa pôvodným menom volal Nikolaos.[4] O jeho pôvode sa veľa nevie, narodil sa zrejme v Solúne okolo roku 1300. Pochádzal z rodu Kabasilovcov. Mal najmenej jednu sestru, o ktorej sa vie, že na sklonku života vstúpila do kláštora. Pôvodne vyučoval solúnsku mládež rôznym vedám: rétorike, filozofii, astronómii a pravdepodobne učil aj teológiu. Jeho žiakmi Démétrios Kydones i jeho synovec Nikolaos Kabasilas, významný byzantský spisovateľ a mystik.[12] Za vlády Jána Kantakuzéna pôsobil v Konštantínopole. Dostal sa tam zrejme v roku 1334 ako podporovateľ patriarchu Jána XIV. Kaleku.[3]
Neilos patril k vtedajšej vzdelanostnej elite. Poznal Barlaama z Kalábrie a bol priateľom Nikéfora Grégora. Hoci sa spočiatku javil neutrálnym, resp. zastával mierne protihésychastické stanoviská, pod cisárovým vplyvom sa pridal na stranu Grégoria Palamu.[5] Je možné, že za jeho pôvodný ostych mohli jeho staré priateľstvá. V rokoch 1334 až 1339 vyučoval v Konštantínopole, následne istý čas pôsobil opäť v Solúne. Je možné, že jeho pôsobenie v meste prerušilo povstanie zelótov. V roku 1343 sa vrátil do hlavného mesta ríše, kde vyučoval a podieľal sa na tamojšom cirkevnom živote. Zúčastnil sa tiež prípravy dokumentov z koncilu v roku 1351 a bol poverený, aby viedol diskusiu s protihésychasticky naladeným Nikéforom Grégorom. Podrobné údaje o jeho vedeckom živote a prácach z tohto obdobia chýbajú.[3]
Po odchode patriarchu Kallista I. bol jedným z troch kandidátov na post konštantínopolského patriarchu. Staršie hypotézy za kandidáta označovali jeho rovnomenného synovca Nikolaa Kabasilu. Po roku 1353 sa stal hieromníchom (jeromonachom) a prijal meno Neilos. V 50. rokoch sa zúčastnil diskusií o obnove cirkevného spoločenstva s Rímom, kde zastával značne protipápežské stanoviská. Neilos prejavoval osobitný záujem o latinskú teológiu, najmä o spisy Tomáša Akvinského. Je možné, že mal k úplne prvým prekladom jeho diel, názor, že ovládal latinčinu a čítal Akvinského texty v origináli, sa dnes považuje za chybný. V roku 1361 bol ako laik zvolený za metropolitu v Solúne, kde nahradil už dávnejšie zosnulého Palamu. Úradu sa pre svoj zlý zdravotný stav nikdy neujal. Zomrel niekedy v roku 1363, pravdepodobne v marci. Už krátko po smrti bol minimálne v Solúne uctievaný ako svätý. Nepriame dôkazy o úcte k nemu možno nájsť aj v pravoslávnych synodikonoch.[3]:ako podporné zdroje:[4][5][12][13]
Neilos napísal viacero diel, pričom väčšina z nich má veľmi rozsiahle, opisné názvy. Písal polemiky proti protivníkom hésychazmu. Podieľal sa na zostavení záverov hésychastickej synody z roku 1351. Obzvlášť dôležitá bola jeho úloha pri výbere patristických textov pre slávnu palamistickú florilégiu o Božskej podstate a energii v 16 kapitolách (nie je zverejnená, najdôležitejší rukopis je Vat. gr. 705 [1351]).[3] Na odporúčanie synody napísal dielo Antigramma proti Nikéforovi Grégorovi.[10]
Napísal tiež dve diela o pápežskom primáte a schizme medzi Východom a Západom, ktorú kladie za vinu pápežovi, ako aj traktát o koncile v rokoch 879/880, ktorý označil za ekumenický. Bol tiež autorom spisu O pôvode/procesii Ducha svätého (Περὶ τῆς τοῦ Άγίου Πνεύματος ἐκπορεύσεως κατὰ Λατίνων – Peri tes tou Agiou Pneumatos ekporeuseós kata Latinón, lat. De processione Spiritus Sancti). V istom zmysle ide o najväčšiu a najobjemnejšiu esej venovanú problému pneumatológie. Dokazuje, že rozdiel medzi západnou teológiou a pravoslávím v tejto oblasti nie je len v doplnení slov „a od Syna“ v Kréde, ale v tom, že dodatok odráža výrazné triadologické rozdiely v ich myslení. Dielo sa skladá z troch častí. Neilos sa pri písaní neobmedzil na obvyklé argumenty a protiargumenty, či citáty z patristických spisov k príslušnej téme.[3][10]
V traktátoch útočil na Akvinského teológiu tomizmu, ktorú poznal z prekladov svojho žiaka Kydona. Jeho argumenty však boli odmietnuté samotným Kydonom v nepublikovanom diele Obrana Tomáša Akvinského proti Neilovi Kabasilovi.[4][5][10] Dielo o očistci kedysi pripisované jemu, je dnes považované za spis Marka Eugenika.[12] Jeho autoritu na byzantskom Východe podporuje počet referencií na jeho dielo v spisoch Grékov na koncile vo Florencii.[12][13]