Benjamin Netanjahu בנימין נתניהו | ||||||||
Benjamín Netanjahu v roku 2019 | ||||||||
13. a 17. premiér Izraela | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 31. marca 2009 – 13. júna 2021 | ||||||||
Prezident | Šimon Peres Reuven Rivlin | |||||||
| ||||||||
V úrade 18. júna 1996 – 6. júla 1999 | ||||||||
Prezident | Ezer Weizman | |||||||
| ||||||||
18., 20. a 24. minister financií Izraela | ||||||||
V úrade 28. februára 2003 – 9. augusta 2005 | ||||||||
| ||||||||
V úrade 18. decembra 1998 – 23. februára 1999 | ||||||||
| ||||||||
V úrade 20. júna 1997 – 9. júla 1997 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 21. október 1949 (74 rokov) Tel Aviv, Izrael | |||||||
Politická strana | Likud | |||||||
Rodina | ||||||||
Súrodenci | Jonatan Netanjahu Ido Netanjahu | |||||||
Manželka |
Sára Ben-Arci (1991 – súčasnosť) Fleur Cates (1981 – 1984) Miriam Weizman (1976 – 1978) | |||||||
Odkazy | ||||||||
Benjamin Netanjahu בנימין נתניהו na https://www.netanyahu.org.il/en/, https://www.netanyahu.org.il/ar/, https://www.netanyahu.org.il/ru/ org.il | ||||||||
Benjamin Netanjahu (multimediálne súbory) | ||||||||
Benjamin Netanjahu (hebr. בנימין נתניהו, angl. Benjamin Netanyahu; známy pod prezývkou Bibi,[1] * 21. október 1949, Tel Aviv, Izrael) je izraelský politik, predseda strany Likud a bývalý izraelský premiér v rokoch 1996 - 1999 a 2009 - 2021.
Dodnes je jediným izraelským ministerským predsedom, ktorý sa narodil po založení štátu.[1] Celkom trikrát zastával post ministra financií a posledné funkčné obdobie v tomto úrade ukončil rezignáciou na protest proti jednostrannému stiahnutiu z Gazy, ktoré obhajoval vtedajší premiér Ariel Šaron.[1] Po odchode Šarona prevzal 20. decembra 2005 vedenie strany. V decembri 2006 sa stal oficiálnym lídrom opozície v Knesete a predsedom strany Likud. V auguste 2007 zvíťazil v primárkach Likudu, keď porazil Mošeho Feiglina.[2] V minulosti zastával rôzne ministerské posty.
Vo voľbách do Knesetu vo februári 2009 sa ním vedená strana Likud umiestnila na druhom mieste s 27 mandátmi.[3] Na rozdiel od predsedkyne víťaznej strany Kadima, Cipi Livniovej, však Netanjahu disponoval podporou väčšiny strán v 120 člennom Knesete, a tak bol nakoniec prezidentom Šimonom Peresom poverený zostaviť koaličnú vládu.[4]
Narodil sa v Tel Avive, jeho otcom bol Benzion Halevi Netanyahu a matkou Celia Zila Segal.[5] Je prostredným z troch bratov. Vyrastal v Jeruzaleme a keď mal 14 rokov[6] presťahoval sa s rodinou do USA. Rodina sa usadila na philadelphskom predmestí v Cheltenhame, kde študoval na strednej škole. Jeho otec bol emeritným profesorom židovských dejín na Cornellovej univerzite a prominentným členom revizionistického tábora.[7] V roku 1967 sa Benjamin Netanjahu vrátil do Izraela, aby splnil povinnú vojenskú službu v Izraelských obranných silách.[8] Bol prijatý do elitnej vojenskej jednotky Sajeret Matkal a zúčastnil sa radu nebezpečných operácii behom opotrebovacej vojny,[9] vrátane oslobodenia rukojemníkov z lietadla spoločnosti Sabena na Ben-Gurionovom letisku, pri ktorej bol zranený.[10] Z armády odišiel po šiestich rokoch služby v hodnosti kapitána.[11] Do Izraela sa vrátil v októbri 1973 po vypuknutí jomkipurskej vojny, v ktorej sa zúčastnil bojov pri Suezskom prieplave a na Golanských výšinách.[12]
Potom opäť odišiel do USA a začal študovať na Massachusettskom vzdelávacom inštitúte MIT, kde v roku 1975 získal bakalársky titul z architektúry a o dva roky neskôr magisterský titul v obchodovaní.[11] Potom študoval politológiu na MIT a Harvard University.[11] Po dokončení postgraduálneho štúdia pracoval v rokoch 1976 až 1982 v súkromnom sektore, najprv v poradenskej firme v Bostone a neskôr v spoločnosti Rim Furniture Industries v Izraeli.[13]
Veľmi ovplyvnený smrťou svojho najstaršieho brata Joniho, ktorý padol ako veliteľ operácie Entebbe, pri ktorej došlo k oslobodeniu izraelských rukojemníkov letu spoločnosti Air France v Ugande inicioval usporiadanie dvoch medzinárodných konferencii o boji proti medzinárodnému terorizmu, ktoré sa konali v roku 1979 v Jeruzaleme a v roku 1984 vo Washingtone.[11] Napísal tiež niekoľko kníh, vrátane dvoch o terorizme. Mladší brat Benjamina Netanyahua Ido je röntgenológ a spisovateľ. Všetci traja bratia slúžili v Sajeret Matkal.
Bol trikrát ženatý a má tri deti.[14] S prvou ženou Miriam Weizmanovou, s ktorou má dcéru Nou, sa zoznámili pri práci v Bostone.[12] Jeho druhou ženou, s ktorou sa oženil v roku 1982 bola Fleur Cates, ktorá konvertovala na judaizmus, mala len židovského otca.[12] Od roku 1991 žije so svojou treťou ženou, psychologičkou Sárou, rodenou Ben-Arci, s ktorou má synov Ja’ira a Avnera.[12]
V roku 1982 sa stal zástupcom izraelského veľvyslanca v USA Mošeho Arenseho a na tejto pozícii zotrval dva roky.[11] Bol tiež členom prvej delegácie rozhovorov o strategickej spolupráci medzi Izraelom a USA.[7] V rokoch 1984-1988 pôsobil ako stály zástupca Izraela pri Organizácii spojených národov.[11] Počas svojho pôsobenia v OSN bol známy ako skúsený a energický rečník a debatér, ktorý vedel ako komunikovať so západnými médiami.[11] V pozícii obhajcu Izraela na medzinárodnej scéne pomohol porozumeniu bezpečnostných potrieb medzi vplyvnými Američanmi.[11] V pozícii izraelského veľvyslanca pri OSN viedol v roku 1987 snahy o sprístupnenie archívov nacistických vojnových zločinov.[10]
Po návrate do Izraela v roku 1988 vstúpil do politiky a v októbri toho istého roku úspešne kandidoval v parlamentných voľbách za stranu Likud, s ktorou bola jeho rodina spätá po dve generácie. Okrem postu poslanca bol vymenovaný za námestníka ministra zahraničných vecí vo vláde Jicchaka Šamira.[11] V tejto funkcii zotrval štyri roky, počas ktorých došlo k intifáde, vojne v Zálive a Madridskej mierovej konferencii, ktorá iniciovala priame rozhovory medzi Izraelom a jeho susedmi.[11] Vďaka dobrým komunikačným schopnostiam Benjamina Netanyahu a najmä umu jednania s médiami, došlo opäť k lepšiemu vnímaniu Izraela v zahraničí.[11] V roku 1992 prehral Likud pod Šamirovým vedením predčasné parlamentné voľby a ten preto odišiel z politiky.
O rok neskôr Benjamin Netanyahu priznal krátko pred straníckymi primárkami v rozhovore pre televíziu Kanál 1 nemanželskú aféru,[15] ktorá mala byť podľa jeho slov „zneužitá pri volebnom boji spolustraníkom z Likudu“.[12] Stranícke voľby však Benjamin Netanyahu vyhral,[16] keď porazil Bennyho Begina, syna niekdajšieho premiéra Menachema Begina a skúseného politika Davida Levyho.[17] O post predsedu strany sa na začiatku uchádzal i Ariel Šaron, ale svoju kandidatúru stiahol, keď zistil, že má iba minimálnu podporu. Benjamin Netanyahu bol vodcom opozície v období, ktoré predchádzalo vražde premiéra Jicchaka Rabina v dobe rastúceho spoločenského napätia kvôli mierovým dohodám z Osla a opätovného nárastu palestínskeho terorizmu.[11] Ľavica ho obvinila z vyhrocovania už napätej situácie,[18] pretože dohody z Osla označoval za „predmostie ku zničeniu Izraela“,[19] a v pozícii vodcu opozície vystupoval s búrlivými prejavmi na protivládnych demonštráciách.[20] Ostro tiež vystupoval proti izraelskému stiahnutiu sa z Pásma Gazy a západného brehu Jordánu.[21]
Parlamentné voľby v roku 1996 boli neobvyklé tým, že si Izraelčania vôbec prvýkrát mohli zvoliť svojho premiéra priamo.[22] Benjamin Netanyahu sa v predvolebnej kampani zameral na rastúcu vlnu teroru, ktorá decimovala Izrael, charedim navrhol zbavenie vojenskej služby pre ortodoxných mužov, zvýšenie sociálnej podpory, garanciu svätenia šabatu a na námietky pravice voči akýmkoľvek ďalším územným ústupkom.[22] Zároveň však vyhlásil, že dodrží medzinárodné záväzky, vrátane dohôd z Osla, ale jedným dychom dodal, že mierový proces sa spomalí a bude striktne vyžadovať reciprocitu.[23] Jedným z predvolebných hesiel bolo „pre Židov je dobrý Netanyahu“.[22] Náboženské strany vítali dôrazný nacionalizmus Likudu, ktorý bol odozvou predštátneho revizionistického sionizmu.[23] Rabíni zo strany Šas dokonca pred voľbami rozdávali veriacim amulety, ktoré tvrdili, že voľba Benjamina Netanyahu je požehnaním.[23] Pre Benjamina Netanyahua bola priaznivá i skutočnosť, že izraelskí Arabi, ktorí by inak volili jeho protivníka Šimona Peresa, sa zľakli nedávnej Peresovej operácie Hrozná hnevu, a namiesto hlasu pre neho vhadzovali do volebných urien prázdne lístky, ktorých nakoniec bolo približne 180 000.[22] Podľa nového volebného systému by sa stal premiérom ten, kto by získal v priamej voľbe viac než 50% hlasov.[24] V súvislosti s tým sa Benjamin Netanyahu obával, že by Peresove šance zvíťaziť v prvom kole boli väčšie, keby proti nemu kandidovalo viac pravicových kandidátov.[24] Z pravice kandidovali okrem Benjamina Netanyahua tiež Rafa’el Ejtan zo strany Comet a David Levy zo strany Gešer.[24] Oboch však Benjamin Netanyahu presvedčil, aby svoju kandidatúru stiahli výmenou za významné vládne posty a nakoniec sa mu ešte pred voľbami podarilo vytvoriť spoločnú kandidátku týchto troch strán Likud, Gešer a Comet.[24]
Vo voľbách, ktoré sa konali 29. mája 1996, síce mierne zvíťazila Strana práce,[22] avšak v priamych voľbách vyhral o 30 000 hlasov Benjamin Netanyahu,[24] ktorý sa stal najmladším izraelským premiérom a prvým izraelským premiérom zvoleným v priamych voľbách.[12] Vytvoril koaličnú vládu pozostávajúcu z Likudu, Gešeru, Cometu, Národnej náboženskej strany, Zjednoteného judaizmu Tóry, Jisra’el ba-aliji, Šasu a Tretej cesty.[22][25]
Bezprostredne po zostavení vlády chcel ukázať, že bude pokračovať v mierovom procese.[26] V skutočnosti však Arafatovým sľubom neveril.[27] Z funkcie premiéra sa naopak snažil kompromisy s palestínskymi Arabmi odďalovať a akcentoval jordánsko palestínsku konfederáciu namiesto nového samostatného štátneho útvaru.[27] Jedna z prvých vecí z nastávajúcej agendy, vyplývajúca z Oselských dohôd, mala byť odovzdanie Hebronu.[28] Dňa 4.septembra 1996 sa uskutočnilo jeho prvé stretnutie s Arafatom, ktoré však neprinieslo žiadne výsledky. Benjamin Netanyahu naopak oznámil výstavbu nových židovských osád,[28] čo poznamenalo vzťahy Izraela a USA.[27] Jeho politika sa opierala o tzv. tri nie. NIE stiahnutiu z Golanských výšin, NIE diskusiám o statuse Jeruzalema a NIE vyjednávaniu pod ultimátami.[29]
Medzi jeho agendu vo funkcii premiéra nepatril iba izraelsko palestínsky mierový proces, ale okrem iného tiež ozdraviť izraelskú ekonomiku.[11] Za jeho vlády došlo k zavedeniu opatrení slúžiacich zamedzeniu rastu inflácie a ďalších krokov majúcich za cieľ zníženie štátneho rozpočtového deficitu.[11] Nová ekonomická politika bola zameraná na reštruktualizáciu ekonomiky a privatizáciu štátnych spoločností a služieb.[11]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Benjamin Netanjahu na českej Wikipédii.