Tanka (jap. 短歌) je japonský poetický žáner - báseň. Je to najstaršia forma japonskej poézie. Od básne tanka je odvodený žáner renga a ďalej haiku. Ako synonymum pre názov tanka sa používa termín „waka“ (jap. 和歌). Termín waka je však všeobecné označenie japonskej básne: wa = japonská, ka = báseň. Tento výraz vznikol z potreby odlíšiť japonskú a čínsku poéziu, ktorá isté obdobie dominovala. Waka má svoje subžánre: sedóka - popevok, tanka - krátka báseň, čóka - dlhá báseň, haiku - 17 slabičná krátka báseň.[1][2]
Preto je pomenovaný konkrétny básnický útvar o 31 slabikách ako tanka pre rozlíšenie. Tento názor sa vyskytuje v obidvoch publikáciách, ktoré sa uvádzajú ako referencie. Nielen ale pre základné rozlíšenie. Aj časť básne renga má v sebe druhú slohu nesúcu tradičné pomenovanie waka alebo waki (dva sedemslabičné verše). Preto, aby sme sa nemýlili, tento subžáner jednoslohovej básne budeme i naďalej v článku nazývať „tanka“. (vysloviť ako tenka). Názov tanka preferuje aj japonský básnik Masaoka Šiki vo svojich kritických esejach a je súčasťou jeho modernej reformy japonskej poézie.
Formálna stránka básne tanka je: Jedna sloha s piatimi veršami vo forme: 5-7-5-7-7, teda 31 slabikami. Verše nemajú rýmy. Sú konštruované z piatich a siedmich slabík alebo mór. (móra je najkratšie zvukové vyjadrenie písanej slabiky).
Najstarší výskyt tejto básnickej formy je v najstaršej japonskej kronike Kodžiki zo začiatku 8. storočia v období "Nara". Prvým známym autorom tanka v japončine je šľachtičná Ono-no Komači (jap. (小野小町 – Ono no Komači,). V roku 951 založil cisár Go Toba Úrad pre poéziu (jap. 和歌所 – Waka dokoro), ktorý kontroloval verejné zbierky peňazí pre potreby básnikov a verejné súťaže poézie. Cisársky dvor nariaďoval zostavovať antológie japonsky písanej poézie waka, ktorá zahŕňala všetky vtedajšie žánre poézie.[1]
Medzi predstaviteľov žánru tanka patria:
V 9. stor. bolo vybraných 6 nesmrteľných autorov tanka uvedených v cisárskej antológii "Kokin wakašú":