Pavol VI. Paulus VI | ||||||||
262. rímsky biskup | ||||||||
![]() | ||||||||
| ||||||||
![]() | ||||||||
Funkcie a tituly | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Pontifikát | ||||||||
21. jún 1963 – 6. august 1978 | ||||||||
| ||||||||
Arcibiskup milánsky | ||||||||
4. január 1955 – 21. jún 1963 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Občianske meno | Giovanni Battista Montini | |||||||
Narodenie | 26. september 1897 Concesio, Taliansko | |||||||
Úmrtie | 6. august 1978 (80 rokov) Castel Gandolfo, Vatikán | |||||||
Pochovaný | Bazilika svätého Petra | |||||||
Svätenia | ||||||||
Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
Kňaz | ||||||||
Kňazská vysviacka | 29. máj 1920 (22 rokov) Giacinto Gaggia biskup brešský | |||||||
Inkardinácia | Brešská diecéza | |||||||
Biskup | ||||||||
Menovanie | 1. november 1954 (57 rokov) Pius XII. | |||||||
Konsekrácia | 12. december 1954 (57 rokov) | |||||||
Svätiteľ | Eugène-Gabriel-Gervais-Laurent Tisserant dekan Kolégia kardinálov | |||||||
Spolusvätitelia | Giacinto Tredici biskup brešský Domenico Bernareggi pomocný biskup milánsky | |||||||
Kardinál | ||||||||
Menovanie | 15. december 1958 (61 rokov) Ján XXIII. | |||||||
Stupeň | kardinál-kňaz | |||||||
Titulárny kostol | Santi Silvestro e Martino ai Monti | |||||||
Pápež | ||||||||
Voľba | 21. jún 1963 (65 rokov) | |||||||
Intronizácia | 30. jún 1963 (65 rokov) | |||||||
Svätec | ||||||||
Blahorečenie | 19. október 2014 Námestie sv. Petra, Vatikán František | |||||||
Kanonizácia | 14. október 2018 Vatikán | |||||||
Sviatok | 29. máj | |||||||
Odkazy | ||||||||
![]() | ||||||||
![]() ![]() | ||||||||
Svätý Pavol VI., lat. Paulus PP. VI, vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini[1] (* 26. september 1897 Concesio, Taliansko – † 6. august 1978, Castel Gandolfo, Vatikán) bol 262. pápež v období 21. jún 1963 – 6. august 1978.
Narodil sa v dedine Concesio pri Brescii, ako druhý syn v rodine váženého advokáta, obchodníka, vydavateľa a šéfredaktora katolíckeho denníka Il cittadino di Brescia.[2] Pápežova matka bola hlboko veriaca žena, ktorá chodila každý deň na sväté prijímanie.
Takmer celé detstvo prežil na vidieku. Začal študovať na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré však musel pre chorobu opustiť. Ďalšie vyučovanie absolvoval súkromne, maturitu zložil v roku 1916 na prísnom gymnáziu Arnaldo da Brescia.[3] Aj v kňazskom seminári v Brescii začal študovať ako externista. Býval v rodičovskom dome.[4]
Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920.[1] Primície mal na ďalší deň v kostole Santa Maria delle Grazie v Brescii.[4] Hneď po vysviacke ho diecézny biskup poslal študovať do Ríma na pápežskú univerzitu Gregoriana.[4] Súčasne študoval aj na štátnej univerzite. Po čase ho prijali do pápežskej akadémie pre diplomatov, ktorá sa vtedy volala Accademia dei Nobili ecclesiastici (Akadémia cirkevných šľachticov).[4] Po skončení štúdia ho vyslali ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Z obavy o jeho zdravie ho po šiestich mesiacoch povolali späť do Ríma.[4]
Od roku 1922 pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte, 13. decembra 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a v novembri 1954 bol vymenovaný za štátneho podtajomníka.
1. novembra 1954 ho vymenovali za milánskeho arcibiskupa.[1] Do úradu nastúpil 4. januára 1955[1] a tak účinkoval, že sa, ako sám povedal, cítil ako „arcibiskup robotníkov“.[5] Jeho sťahovanie „sprevádzalo povestných deväťdesiat debien kníh“.[6] O štyri roky neskôr, 8. decembra 1958 ho pápež Ján XXIII., po svojom nástupe ako prvého, vymenoval za kardinála.[1]
Za pápeža bol zvolený, ako umiernený pokrokár,[7] 21. júna 1963,[1] po jednom z najkratších konkláve v dejinách cirkvi. Už v roku 1964 vykonal ako pápež prvú pútnickú cestu do Svätej zeme, kde sa 5. januára stretol s carihradským ekumenickým patriarchom Athenagorasom I., čo bolo historicky veľmi dôležité stretnutie z pohľadu ekumenizmu. V záujme ekumenizmu usporiadal tiež stretnutie s arcibiskupom canterburským Michaelom Ramseyom v Ríme 24. marca 1966, opätovne s ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. najprv 25. júla 1967 v Istanbule a potom 26. októbra 1967 v Ríme.[8]
Pavol VI. okrem cesty do Svätej zeme absolvoval aj iné pastoračné cesty. Navštívil Filipíny, Austráliu, Indonéziu, Samou, Hongkong, Irán a Srí Lanku. Jeho neobyčajné cesty do Indie, do OSN v New Yorku vzbudili pozornosť svetovej verejnosti.[9] Medzi novinármi ho nazývali Flying Paul (Lietajúci Pavol).
Pavol VI. zrušil index zakázaných kníh a názov Svätého ofícia zmenil na Kongregáciu pre náuku viery. (Sväté ofícium bolo následníkom stredovekej inštitúcie pre inkvizíciu.)[8]
V zahraničnej politike bol pokračovateľom mierovej koexistencie Jána XXIII. Rozhodol sa pokračovať v Druhom vatikánskom koncile, ktorý prerušila smrť Jána XXIII.[10] Aj keď s veľkou opatrnosťou, ale chcel pokračovať v zbližovaní sa s východným blokom v intenciách svojho predchodcu.[11]
Pápež František v piatok 9. mája 2014 rozhodol o blahorečení Pavla VI., ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 19. októbra 2014.[12][13][14] Jeho pozostatky neexhumovali,[15] ako relikvia slúžili stopy krvi na odeve Pavla VI., ktoré na ňom ostali po pokuse o atentát na pápeža v Manile 27. novembra 1970.[13][14] Počas blahorečenia mal pápež František oblečené zlaté rúcho, ktoré dostal Pavol VI. k osemdesiatym narodeninám a použil aj jeho biskupskú palicu a kalich.[13][14] Jeho spomienka sa v Katolíckej cirkvi slávi 26. septembra.[13]
Dňa 13. decembra 2017 komisia teológov potvrdila ďalší zázrak na príhovor Pavla VI. Zázrak sa týkal narodenia zdravého dieťaťa v 26. týždni tehotenstva aj napriek prasknutiu placenty v 13. týždni tehotenstva a veľmi rizikovému tehotenstvu. Matka sa rozhodla dieťa donosiť a svoje tehotenstvo zverila príhovoru Pavla VI.[16][17]
Členovia Kongregácie pre kauzy svätých na zasadnutí 6. februára 2018 tento zázrak potvrdili.[16]
Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o svätorečení Pavla VI., ktorým zázrak uznal. Jeho kanonizácia bola v nedeľu 14. októbra 2018 vo Vatikáne.[18]
Predchodca: Ján XXIII. |
![]() |
Pápež Pavol VI. (zoznam) |
![]() |
Nástupca: Ján Pavol I. |