| Pavel Branko | |
| filmový kritik, publicista a prekladateľ | |
 | |
| Rod. meno | Pavel Haas |
|---|---|
| Narodenie | 27. apríl 1921 Terst, Taliansko |
| Úmrtie | 17. august 2020 (99 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Národnosť | slovenská |
| Odkazy | |
| Webstránka | pavel.branko.eu |
| Commons |  Pavel Branko |
Pavel Branko alebo Pavol Branko[1], rodným menom Pavel Haas[2] (* 27. apríl 1921, Terst – † 17. august 2020, Bratislava)[3] bol nestor slovenskej filmovej kritiky, publicista, prekladateľ fikčnej a non-fikčnej literatúry, teoretik dokumentárneho filmu, historik a novinár. Patril k významným osobnostiam modernej slovenskej kultúry a bol autorom mnohých publikácií z oblasti slovenskej kinematografie. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction filmu.[3][4][5]
Po páde reálneho socializmu dostal nemalý počet ocenení, čestných uznaní a zároveň aj cenu za celoživotné dielo. Jeho druhou manželkou bola Emília Branková.
Pavol Branko sa narodil na palube francúzskej lode, ktorá mala namierené do talianskeho mesta Terst. Jeho otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral, bol dokonca pokrstený. Mama bola Ruska, medzi jej predkami sa však našli Nemci, Rusi aj Česi.
Branko strávil svoje detstvo v Hačave. Do Bratislavy sa presťahoval v roku 1931. V rokoch 1932 až 1940 navštevoval reálne gymnázium v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia začal navštevovať Slovenskú vysokú školu technickú v študijnom odbore strojárstvo. Pretrval v nej iba dva semestre. Štúdium musel kvôli židovskej príslušnosti svojho otca ukončiť. Do leta roku 1942 vystriedal až tri krátkodobé zamestnania.
V roku 1939 sa Branko pripojil k ilegálnej Komunistickej strane, toho času najsilnejšiej protifašistickej sile na Slovensku.
Jeho politická aktivita skončila v júni 1942, keď ho spolu s ďalšími štyrmi členmi strany zatkli. Krátko po zatknutí bol odsúdený na doživotie.
Medzi rokmi 1942 a 1945 bol Branko politickým väzňom v troch slovenských mestách – Bratislava, Nitra a Leopoldov.
Vo februári 1945 bol spolu s ostatnými odtransportovaný do koncentračného tábora Mauthausen. Tri mesiace strávené v Mathausene do konca vojny patrili v jeho živote medzi najťažšie.[5]
Po oslobodení od roku 1945 až 1948 bol Branko nezávislým prekladateľom, prekladal fikčnú literatúru a filozofickú non-fikčnú z angličtiny, ruštiny a nemčiny. Neskôr začal písať filmové recenzie a stal sa rešpektovaným nezávislým filmovým kritikom.
Medzi rokmi 1948 a 1958 boli jeho filmové recenzie publikované v mnohých žurnáloch, periodikách a denníkoch ako Kultúrny život, Pravda, Práca, Náš film, Slovenské pohľady, Smena, Ľudovýchova, Slovenská reč, Pod zástavou socializmu, Svet socializmu a iné.
V roku 1952 ako filmový recenzent a kritik rezignoval a so svojou prvou ženou Máriou sa presťahoval do opustenej chaty vo Vysokých Tatrách, kde sa venoval prekladaniu kníh.
V roku 1956, známym ako „rok odmäku“, sa vrátil do Bratislavy, kde pracoval ako redaktor novozaloženého filmového dvojtýždenníka Film a divadlo. Branko sa okrem iného špecializoval aj na dokumentárny film. Pravidelne navštevoval krátkometrážne filmové festivaly v Karlových Varoch, Oberhausene, Lipsku a Krakove (príležitostne aj ako člen poroty), tak ako aj Pula Film Festival v Juhoslávii. V 50-tych, 60-tych a skorých 70-tych rokoch publikoval svoje recenzie, kritiky a eseje prevažne v slovenskom a českom jazyku. V týchto troch desaťročiach prispieva svojimi filmovými kritikami do týchto slovenských mediálnych formátov: Čítanie o ZSSR, Film a divadlo, Kultúrny život, Ľudovýchova, Mladá tvorba, Národná obroda, Nové slovo, Práca, Pravda, Predvoj, Príroda a spoločnosť, Rodina a škola, Slovenský rozhlas, Slovenka, Slovenská reč, Slovenské pohľady, Slovenský jazyk a literatúra, Smena, Svet socializmu, Učiteľské noviny, Új szó, Umelecké slovo, Televízia, Večerník a Život. Čo sa týka českých mediálnych formátov, prispieval do: Czechoslovak Life, Divadelní a filmové noviny, Estetika, Film a doba, Filmové a televizní noviny, Reportér, Rudé právo, Plamen a Tvorba.
V zahraničí publikoval príležitostne v týchto periodikách: Les Lettres Françaises (Francúzsko); Telegram (Juhoslávia, Záhreb); Deutsche Filmkunst (Nemecká demokratická republika); Ekran Warszawski, Film polski, Kamera (Poľsko); Filmspiegel (SRN); Filmrutan (Švédsko) a Iskusstvo kino, Sovetskij ekran (ZSSR).
Od roku 1968 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ešte v lete toho roku ako člen delegácie slovenských filmárov a kritikov navštívil západonemecké veľkomesto Bochum, kde odpremietali a diskutovali o nonkonformných slovenských filmoch, vrátane takých ako Zbehovia a pútnici Juraja Jakubiska.
Zatiaľ čo bol Branko vysoko rešpektovaným filmovým kritikom a publicistom, stále sa venoval literárnym prekladom. V roku 1967 obržal čestnú cenu SÚKK a SV ČSSP za preklad knihy Maxima Gorkého – Život Klima Samgina (Жизнь Клима Самгина).
V roku 1970 sa Pavel Branko vzdal postu redaktora dvojtýždenníka Film a divadlo. Krátko nato bol rok zamestnaný ako vedecký pracovník Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Boli to presne dva roky pred jeho zaradením na čiernu listinu ako filmový publicista aj prekladateľ. V roku 1973, ako 52-ročný, sa uchýlil do práceneschopnosti a ako 55-ročný odišiel natrvalo do dôchodku. Roku 1972 sa rozviedol so svojou prvou ženou Máriou. Druhý manželský zväzok uzatvoril s Emíliou o šesť rokov neskôr.
Ako filmový kritik bol na čiernej listine počas celej „normalizácie“ reálneho socializmu (1972 – 89), ako prekladateľ od roku 1972 až do roku 1978. Od roku 1972 až 1976 príležitostne publikoval filmové eseje na nekontroverzné témy, lebo jeho priatelia a kolegovia mu ako „pokrývači“ poskytovali v tlači svoje mená.
Medzi rokmi 1990 a 2007 Pavel Branko publikoval filmové kritiky v niekoľkých žurnáloch a denníkoch ako Dialóg, Film a doba, Film.sk, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Mosty, Nové slovo, Pravda, Rádio Slobodná Európa a Sme.
Autorský štýl Pavla Branka je v mnohých ohľadoch originálny. Originálny v zmysle prístupu, keď sa vo svojich filmových recenziách či kritikách až cielene vyhýbal a vyhýba klišovitým vyjadreniam a generalizujúcim frázam. Takmer každý jeho text je obohatený o slovo, ktoré sa v danom období nepoužívalo, respektíve bolo v tomto období už archaickým pomenovaním. Občas sa v jeho textoch nachádzajú aj novo vytvorené (neologizmy) alebo zriedkavo používané výrazy ako: „techminimum“, „slovgličtina“, „doslovistický“ atď.
Brankov autorský štýl a rukopis patrí v našich končinách filmovej kritiky a recenzistiky k tým najviac rozpoznateľným. Každý jeho text je poznamenaný jazykovou vycibrenosťou, ku ktorej patrí aj hra so slovami.
Martin Šmatlák o jeho jazyku ešte napísal: „Jazyk v jeho textoch nepoužíva ako neutrálny komunikačný nástroj, ale ako vycibrený a neustále kultivovaný prostriedok na vyjadrenie poznaného. Často aj s emotívnym zafarbením cez vydarenú metaforu alebo s hravou štylizáciou. Svojím narodením pristál vo viacjazyčnom Terste, materčinou mu bola ruština, v detstve ho obklopovala nemčina i maďarčina a v dospelosti prekladal okrem ruštiny aj z nemčiny a z angličtiny. K slovenčine však stále pristupuje s radostnou tvorivosťou a s úprimnou starostlivosťou o dôkladnú písanú i ústnu hygienu tohto jazyka.“[6]
V roku 2009 dokumentaristka Zuzana Piussi natočila stredometrážny dokumentárny film o „nestorovi slovenskej filmovej kritiky“ Pavlovi Brankovi pod názvom Hrdina našich čias. Názov odkazuje na rovnomennú novelu Michaila Lermontovova, venovanú „zbytočnému človekovi“, za akého sa ironicky považoval aj sám Pavel Branko.
V roku 2010 natočil Jaro Rihák o Brankovi krátkometrážny portrét pre televíznu reláciu GEN.sk (Galéria elity národa.sk).
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pavel Branko
