O iných významoch výrazu Jelka pozri Jelka (rozlišovacia stránka).

Jelka
obec
Kostol sv. Jána Krstiteľa
Štát	Slovensko
Kraj	Trnavský kraj
Okres	Galanta
Región	Dolné Považie
Časti	Nová Jelka, Jelka
Vodný tok	Malý Dunaj
Nadmorská výška	121 m n. m.
Súradnice	48°08′35″S 17°30′09″V / 48,143056°S 17,502500°V / 48.143056; 17.502500
Rozloha	32,66 km² (3 266 ha) [1]
Obyvateľstvo	4 010 (31. 12. 2023) [2]
Hustota	122,78 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1237
Starosta	Gabriel Kiš[3] (nezávislý)
PSČ	925 23
ŠÚJ	503835
EČV (do r. 2022)	GA
Tel. predvoľba	+421-31
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Jelka
Webová stránka: jelka.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál
Demonym: Jelčan[4]

Jelka (maď. Jóka) je obec na Slovensku v okrese Galanta neďaleko Malého Dunaja.

Kataster dnešnej obce vznikol z viacerých samostatných usadlostí a obcí. Názov obce sa prvýkrát spomína v kráľovskej darovacej listine z roku 1197 v podobe Ilka (listina kráľa Bela IV. Z roku 1239 spomína tri obce s názvom Ilka, ktoré patrili pod Bratislavský hrad). V roku 1256 Berenius de Ilka, z roku 1291 Iolka a Jelka, začiatkom 14. storočia sa obec nazývala Harmathely. V roku 1298 sa v chotári obce spomína usadlosť Kisa a v roku 1304 ďalšia usadlosť Lakkoz. Od roku 1343 je majetkom budínskych klarisiek. V zozname platcov cirkevných desiatkov sa obec objavila ako Jozsa Jocza. V roku 1355 sa obec spomína pod názvom Harmathely-Jóka, v listinách okolo roku 1500 v podobe Oralja-puszta. V neskorších listinách sa spomínajú tri obce a tri názvy: Kis Jóka, Nagy Jóka a Újhely Jóka.

Vo vojnových rokoch 1490-1505 obec spustošili vojská cisára Maximiliána a roku 1541 Turci zrovnali Veľkú Jelku a pravdepodobne aj Malú Jelku so zemou, a tak pri portálnom sčítaní v roku 1553 sa v obci uvádzajú iba dve porty. V tom čase sa už spomína ďalšia obec s názvom Újhely Jóka – Újhely s dvanástimi portami, ktorá je majetkom budínskych klarisiek.

Začiatkom 18. storočí sa v obci viackrát objavili kuruci Františka II. Rákociho. Podľa legendy generál Františka Rákociho gróf Berčéni v roku 1705 konal svoje vojenské porady pod najväčším platanom na Slovensku.

Z legendárnych historických postáv tohto okolia treba uviesť mená dvoch zemanov, Stermenského a Tarsiho, ktorí patrili do sprievodu Márie Terézie, a dnes sú po nich pomenované ulice.

Väčšina šľachtických rodín sa vyvinula z poddaných patriacich Bratislavskému hradu.

Najstaršie známe rody boli Etreovci, Magyarovci, Olgyarovci, Olgyaiovci, Borsaiovci, Jánokiovci a Ilkaiovci.

Zakladateľom rodu Ilkaiovcov bol syn Zerzowoya Ilkaiho Zbina, ktorému v roku 1197 kráľ Imrich udelil oslobodzovaciu listinu. Túto listinu potvrdil v roku 1359 kráľ Ľudovít Veľký a neskôr v roku 1455 aj Ladislav V. Za stáročia sa z rodu Ilkaiovcov vyvinuli tri rodiny: ich pradedo Juraj Ilkai sa narodil v roku 1399 a mal troch synov: Michala, Štefana a Jána.

Od syna Michala pochádza rodina Panghyovcov, od Štefana rodina Farkasovcov a od Jána rodina Nagyovcov. Z týchto rodín najvýznamnejšia bola rodina Farkasovcov. Prvým synom tejto vetvy bol Štefan Ilkai.

Rodina mala na území Bratislavskej župy právo zemepána. Z členov tejto rodiny bol Gašpar (1771) husársky kapitán, Ján (1782) plukovníkom slávneho Radetského husárskeho pluku, Ignác (1791-1865) bol kapitánom dragúnov. K starým rodom obce patrí aj rodina Takácsovcov. Objavujú sa v 16. st. a získavajú šľachtický dekrét. Z jej členov bol František od roku 1761 do roku 1771 prvým podžupanom Bratislavskej župy. Rodina Takácsovcov sa v 18. st. veľmi rozvetvila, pri sčítaní ľudu roku 1755 bolo medzi šľachticmi Bratislavskej župy 9 mužov z tejto rodiny. Michal dal postaviť dnes stojacu kaplnku Anjelov strážnych, ktorá sa stala hrobkou viacerých členov rodiny.

Medzi významné šľachtické rody patrila aj rodiny Udvaronokyovcov. Ján získal šľachtický dekrét roku 1671, Ľudovít bol začiatkom 19. storočia cisárskym a kráľovským dvorným radcom. Albert bol plukovníkom a strážmajstrom kráľovskej osobnej stráže.

V Jelke má korene aj ďalšia starodávna šľachtická rodina Bratislavskej župy, rodina Vízkelettyovcov.

V hornej červenej polovici deleného štítu, medzi dvoma striebornými hviezdami je striebornou šabľou ozbrojený zlatý lev, v dolnej zelenej polovici sú strieborné stromčeky medzi dvoma vysokými stromami zlatý jeleň.

Pri tvorbe erbu sa vychádzalo z historických pečatných symbolov dvoch súčastí dnešnej spoločnej obce: pečate Jelky z konca 19. st., v ktorej je zobrazený pod korunou erb s kráčajúcim levom, držiacim v pravej labe šabľu, a z pečate Novej Jelky z 18.st , v ktorej medzi dvoma vysokými stromami na pažiti jeleň preskakuje tri nižšie stromčeky.

Tvorí ju šesť pozdĺžnych pruhov žltej, červenej, bielej, žltej, zelenej a bielej farby. Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi.

Pečať obce je okrúhla, uprostred je obecný symbol a kruhopis OBEC JELKA (priemer pečate je 35 mm).

Symboly obce boli schválené obecným zastupiteľstvom 4. apríla 1997.

Rímskokatolícka cirkev má v obci najdlhšie tradície a aj v súčasnosti je najpočetnejšia. Náboženská obec vznikla v 13. storočí a písané matriky má z roku 1732. Spomedzi najvýznamnejších duchovných pastierov rímskokatolíckeho kostola treba spomenúť Leopolda Gregorovitsa, ktorý sa významne zapísal do dejín obce. Pričinil sa o dnešnú podobu rímskokatolíckeho kostola: dal vybudovať krížovú loď a vymenil šindľovú strechu za pálené škridle. V roku 1920 dal do obce priviesť mníšky a založil s nimi v Jelke prvú materskú školu. V rokoch 1934-1935 postavil Katolícky domov, kultúrny dom s trojtriednou školou. V polovici tridsiatych rokov bol Gregorovits poslancom parlamentu v Prahe a toto postavenie sa prejavilo aj vo zveľaďovaní okolitého regiónu.

V Jelke je aj reforovaný cirkevný zbor, založený v roku 1748.

Tretím najmladším cirkevným zborom v obci je evanjelický. Založený bol po druhej svetovej vojne v súvislosti s výmenou obyvateľstva z roku 1948. Kostol evanjelickej cirkvi bol postavený v rokoch 1969-1971.

Židovská komunita v obci pozostávala z obchodníkov a podnikateľov, avšak v roku 1944, počas okupácie obce nacistickým Horthyovským Maďarskom, bolo takmer 250 židov odvlečených do koncentračných táborov. Všetci čo prežili sa presídlili do Izraela. Židovská komunita mala v obci svoju synagógu a školu, obidva objekty však boli zbúrané. Židovskú komunitu dnes pripomína už len židovský cintorín.

• Rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa, jednoloďová pôvodne románska stavba s polkruhovou apsidou, transeptom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z tretej štvrtiny 13. storočia. Pôvodný románsky kostol mal formu jednolodia s pokruhovou apsidou. V prvej polovici 14. storočia bol kostol goticky upravený, keď boli rozrírené pôvodné románske okná. V rokoch 1595-1673 kostol využívali reformovaní veriaci. Pravdepodobne už v renesancii vznikol predchodca súčasnej lode. Výraznou barokovou prestavbou prešiel v rokoch 1747-1752. Vznikla súčasná loď so vstavanou vežou. V tomto období sa z románskej apsidy stala sakristia, keď bol víťazný oblúk zaurovaný. V roku 1921 prešiel ďalšou výraznou prestavbou, keď bol pristavaný transept.^[6] V interiéri sa nachádza hlavný oltár z roku 1697, dar klarisiek. V strede oltára je obraz narodenia Jána Krstiteľa, v hornej časti je obraz Panny Márie, na bokoch sú sochy sv. Agnesy a Kataríny, v dolnej časti sv. Imricha a Ladislava. Na vrchole oltára je znázornený víťazný súboj sv. Michala so Satanom. Krstiteľnica je z 18 storočia a mechanický organ z roku 1855. Autorom vnútornej výmaľby z roku 1958 je Karol Csanaky. Fasády apsidy sú členené opornými piliermi a vlysom z lomených oblúkov, ktoré pôvodne tvorili súčasť zložitejšieho členenia obkročného vlysu s polkruhovými príporami. Loď je členená lizénami a polkruhovo ukončenými oknami so šambránami s klenákmi. Transept má v dolnej časti pásovú rustiku, nárožia s bosážou a oblúčkový vlys pod trojuholníkovýi štítmmi. Nachádzajú sa tu trojité polkruhovo ukončené okná so šambránami. Veža je členená pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a ihlancovou helmicou. Nachádzajú sa tu tri zvony z roku 1922, v dielni budapeštianskeho zvonára László Szlezáka.

• Kaplnka sv. Anjelov strážcov, jednoloďová baroková stavba s polygonálnym záverom a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1728. Donátorom stavby bol gróf Michal Takács. Úpravami prešla v roku 1774. Pod kaplnkou je krypta rodiny Takácsovcov. Fasády kaplnky sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami. Priečelie je členené pilastrami, ukončené štítom s prelamovanou rímsou. Veža je členená lizénami a ukončená ihlancovou helmicou.^[7]

• Reformovaný kostol, jednoloďová pôvodne tolerančná stavba s polygonálnym záverom a predstavanou vežou, z roku 1784. Úpravami prešiel v roku 1931 za farára Karola Vargu. Fasády sú členené polkruhovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami. Priečelie je ukončené štítom s párom šišiek. Veža je členená kordónovou rímsou a ukončená korunnou rímsou s trojuholníkovými štítmi a ihlancovou helmicou.^[8]

• Židovský cintorín

• 
  Kostol sv. Jána Krstiteľa
• 
  Kaplnka sv. Anjelov strážcov
• 
• 
  Reformovaný kostol
• 
  Židovský cintorín

• Vodný kolový mlyn, technická pamiatka, z obdobia okolo roku 1894. Pôvodne išlo o lodný mlyn, ktorý bol po roku 1899 prestavaný na kolový. Stojí na brehu Malého Dunaja. Ide o jedného z posledných zástupcov pôvodne v regióne rozšíreného typu vodného mlyna. Pôvodne patril Jozefovi Némethovi, neskôr jeho synovi Vincentovi. V prevádzke bol do roku 1951. Od roku 1973 je majetkom Vlastivedného múzea v Galante. Jadro mlyna tvorí drevená mlynica stojaca na 54 pilótach z agátového dreva. Objekt je krytý sedlovou strechou pokrytou šindľom s hambálkovým krovom.^[9]

• 
  Vodný kolový mlyn
• 
• 
• 
• 

Okolo obce sa kľukatí Malý Dunaj v dĺžke takmer 24 km. Vďaka tejto danosti môžu turisti využiť požičovňu člnov a za 2-3 hodiny sa preplaviť z jednej strany obce na druhú. (Trasa ISTER - Vodný kolový mlyn).

V katastri za obcou sa na Malom Dunaji nachádza národná kultúrna pamiatka - Vodný kolový mlyn (Némethov mlyn), ktorý má tri poschodia a je plne funkčný. Mlyn sa nachádza v areáli skanzenu, ktorý je venovaný tradičnému hospodáreniu v okolí Jelky. V jeho susedstve sa nachádza vyhľadávané táborisko pre vodákov, viacero bufetov a aj reštaurácia ponúkajúca rybie špeciality, či možnosť rybolovu vo vlastných jazerách, v ktorých chovajú aj jesetery.

Obec Jelka je prepojená na cyklotrasami smerom na Senec ako aj na Galantu.

Nachádza sa tu slovenská a maďarská škola.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jelka

• Oficiálny web
• Apsida.sk Archivované 2012-03-15 na Wayback Machine- profil románskeho kostola