Dejiny

Ľudový jazyk sa v Grécku a v Anatólii vyvíjal približne od 4. stor. po Kr. Ľudový jazyk bol zjednodušením gréčtiny koiné, ktoré už bežný ľud nepoužíval. Avšak grécki vzdelanci tej doby ľudový jazyk neprijímali. V 6. stor. sa Východorímska ríša úplne helenizovala. Latinský jazyk sa teda prestal používať, no mnoho latinských slov nahradilo pôvodné grécke slová v gréckom jazyku. Ľudový jazyk nebol nikdy oficiálne prijatý, knihy sa písali klasickou starogréckou attičtinou, teda jazykom, ktorý bol mŕtvy už na prelome letopočtov. Všetci Gréci používali ľudovú gréčtinu. Podobne to bolo aj na západe s latinským jazykom, ktorý v klasickej podobe pretrval len v literatúre, no vznikali moderné románske jazyky. V nasledujúcich dobách sa do gréčtiny dostali aj prvky zo slovanského jazyka, nakoľko Slovania od 6. - 9. stor. ovládali Grécko. V 11. - 13. stor. sa už prejavujú rozdiely medzi jednotlivými gréckymi jazykmi. Veľký vplyv na gréčtinu mal aj taliansky jazyk, pretože mnohé oblasti Grécka patrili Benátkam. Práve najviac cudzích slov v modernej gréčtine pochádza z taliančiny. Po páde Byzancie v 15. stor. bola gréčtina z Grécka a západnej Anatólie skoro rovnaká s tou dnešnou. Počas nasledujúcej tureckej vlády sa do gréčtiny dostali aj turecké slová, ktoré sa helenizovali, a tak úplne nahradili niektoré dovtedy používané slová gréckeho pôvodu. V 18. stor. bol umelo vytvorený jazyk kathareusa, čiže čistý jazyk. Grécki vzdelanci vylúčili cudzie slová a chceli zatlačiť moderné dimotiki. Avšak ľud tento jazyk neprijal. Kathareusa bola veľmi zložitý jazyk, vytvorený podľa klasickej attičtiny. Prestal sa používať v r. 1976. Ale aj tak sa do dimotiki dostali mnohé starogrécke slová, ako odozva na vplyv kathareusy. Zatiaľ čo by bežný Grék v 19. stor. povedal na noviny talianske slovo gazeta, dnes sa povie efimerides, alebo na slovo sloboda, leftheria, sa od 20. stor. používa starogrécke slovo eleftheria. Vplyv kathareusy bol aj na miestne názvy. Napríklad sa znovu začal používať názov Peloponnisos, zatiaľ čo v dimotiki sa používalo meno Morias. Gréčtina dimotiki sa rozdeľuje medzi tieto hlavné dialekty podľa oblastí: Megarský dialekt, Aeginský dialekt, Kymi (aténsky dialekt attických Grékov) a Maniotský dialekt. Tieto dialekty tvoria jednu skupinu. Druhá skupina obsahuje oblasti: Peloponéz, Kyklady, Iónske ostrovy, Epirus, západnú Anatóliu s mestom Smyrna a Konštantínopol Ďalšiu skupinu tvorí súostrovie Dodekanés .

Abeceda

Novogrécka abeceda. Uvedené je: veľké a malé grécke písmeno, meno písmena-latinské znenie písmena

Α,α- Alfa-a
B,β- Vita-v
Γ,γ- Gama-g
Δ,δ- Delta-d (vyslovuje sa ako anglická znelá hláska v slove the)
Ε,ε- Epsilo-e
Ζ,ζ- Zita-z
Η,η- Ita-i
Θ,θ- Thita-th (vyslovuje sa ako anglická neznelá hláska v slove thing, theme)
Ι,ι- Iota-i
Κ,κ- Kapa-k
Λ,λ- Lamda-l
Μ,μ- Mi-m
Ν,ν- Ni-n
Ξ,ξ- Xi-x
Ο,ο- Omikro-o
Π,π- Pi-p
Ρ,ρ- Ro-r
Σ,σ,ς (na konci slova)- Sigma-S
Τ,τ- Taf-t
Υ,υ- Ypsilo-y,f
Φ,φ- Fi-f
Χ,χ- Chi-Ch
Ψ,ψ- Psi-ps
Ω,ω- Omega-o

Výslovnosť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Výslovnosť novogréčtiny

Novogrécka abeceda je rovnaká, ako tá starogrécka, avšak niektoré písmená sa vyslovujú inak. Sú to β a η. Písmeno β (beta) sa v starogréčtine vyslovovalo ako b, dnes je to víta a vyslovuje sa ako v. Písmeno η (éta) sa vyslovovalo ako e, dnes je to íta a vyslovuje sa ako i. Dvojhláska ει (ei) sa vyslovuje ako i, napr. είναι (einai, je), dvojhláska αι sa číta ako e, napr. και (kai, a, aj), dvojhláska ου (ou) sa vyslovuje ako u, napr. o ούρανος (o oúranos, nebo), dvojhláska οι (oi) sa taktiež číta ako i, napr. η οικογενία (i oikojenía, rodina). Toto pravidlo neplatí iba ak je nad písmenom ι (i) dvojbodka (ϊ). Ďalšie pravidlo sa týka písmena γ (g, gama). Keď gama stojí pred písmenami υ (y), ι (i), αι (ai), ει (ei), οι (oi), ε (e) a η (i) musí sa vysloviť ako j, napr, η γυναίκα (i gynéka-i jynéka, žena). Keď stojí písmeno υ (y) na začiatku slova číta sa ako y, respektíve i, napr. υπερ (yper, za, pre). Ak nasledujú dve gamy za sebou, čítajú sa ako ng, napr. αγγούρι (aggúri-angúri, uhorka). Ak nasleduje po game písmeno κ (k), číta sa to ako slovenské g. Keď však stojí gama sama číta sa to ako hrdelné g, podobne ako gh. Ak po game nasleduje písmeno χ (ch), vyslovuje sa to ako nch, napr. έγχρωμος (égchromos-énchromos, farebný). Ak nasledujú po sebe písmená μπ (mp), čítajú sa ako b, napr. το μπουκάλι (to mpukáli-to bukáli, fľaša). Ak sú po sebe písmená ντ (nt), čítajú sa ako slovenské d, napr. οι ντομάτες (i ntomátes-i domádes, paradajky). Ak nasledujú po sebe písmená τζ (tz), čítajú sa ako dz τζιτζίκας (o tzitzíkas-o dzidzíkas, cikáda). Ak nasledujú písmená τς (ts), vyslovujú sa ako c, napr. η κουκλήτσα (i kuklítsa-i kuklíca, bábika).

Gramatika

Gramatika modernej gréčtiny bola zostavená podľa dialektu z Konštantinopola a z Peloponézu. Medzi rôznymi gréckymi regiónmi však existovali menšie rozdiely. Hlavné rozdiely sú medzi severným a južným Gréckom a tiež medzi západnou Anatóliou. Úplne iné jazyky sa používali na Kréte, Cypre, Ponte, Kappadokií, Taliansku a v Egypte, a preto nie sú klasifikované medzi jazyk dimotiki. Novogrécka gramatika je pomerne jednoduchá, hlavne keď sa porovná so starogréčtinou. Dimotiki má iba 4 pády, teda nominatív, genitív, akuzatív a vokatív. Funkciu dávno zaniknutého datívu preberá predovšetkým akuzatív a predložka σε (se).

Rody

Gréčtina dimotiki má 3 rody, mužský, ženský a stredný. Každý má člen, podobne ako je to v nemčine, alebo taliančine, teda mužský rod má člen Ο (O), napr. O άνδρας (O ándras, muž). Mužské koncovky môžu byť iba tri, koncovka ος (os), napr.o anthrópos (človek), ας (as), napr. o patéras (otec) a ης (is) napr. o mathitís (žiak). Ženský rod má tiež tri koncovky, a to koncovka η (i), napr. η κόρη (I kóri, dievča, dcéra) a koncovku α (a), napr. η θυγάτερα (I thyjátera, dcéra). Stredný rod má člen το (to), napr. το παιδί (to pedí, dieťa). Stredný rod môže mať taktiež iba tri koncovky, a to koncovku o (o), (to vivlío, kniha), koncovku ι (i), (to pedí, dieťa) a koncovku μα (ma), (to próvlima, problém) V množnom čísle má mužský rod člen Οι, napr. Οι άνδρες (I ándres, muži). Ak je koncovka v nominatíve jednotného čísla ος (os), bude v nominatíve množného čísla koncovka οι (i), napr. o anthropos (človek)-i anthrópi (ľudia), ak je v nominatíve jednotného čísla koncovka ας (as), bude v množnom čísle koncovka ες (es), napr. o patéras (otec)-i pateres (otcovia) a ak je v nominatíve jednotného čísla koncovka ης (is), bude v množnom čísle tiež koncovka ες (es), napr. o mathitis (žiak)-i mathités (žiaci). Ženský rod má taktiež člen Οι (I), napr. Οι γυναίκες (I jynékes, ženy). V obidvoch prípadoch ženskej koncovky jednotného čísla, teda η (i) a α (a) bude v množnom čísle koncovka ες, napr. i jynéka (žena)-i jynékes (ženy) a i chóri (krajina)-i chóres (krajiny). Stredný rod bude mať v jednotnom čísle člen το (to), v množnom τα (ta). ktorý má v nominatíve jednotného čísla koncovku ο (o), bude mať v nominatíve množného čísla koncovku α (a), napr. to vivlío (kniha)-ta vivlía (knihy), stredný rod s koncovkou ι (i) v nominatíve jednotného čísla bude mať v množnom čísle nominatívu taktiež koncovku α (a), napr. to korítsi (dievčatko)-ta korítsia (dievčatká). Stredný rod končiaci na μα bude mať v množnom čísle koncovku ματα (mata), napr. to prógramma (program)- ta programáta (programy). Na gréčtine je jednoduché to, že má iba tieto koncovky a tak je táto gramatika veľmi jednoduchá, ohraničená iba týmito spomenutými pravidlami.

Pády

Nominatív- Vyjadruje podmet a mennú časť prísudku, teda slovo v základe. Napr. ο μαθητής (o mathitis, žiak), η Ελλένη (i Elléni, Helena), το παιδί (to pedi, dieťa)
Genitív- Plní privlastňovaciu funkciu. U mužského rodu sa tvorí pomocou spojenia του (tu), pričom vždy odpadá koncovka ς (s). Napr. Το τετράδιο του μαθητή (To tetrádio tu mathití), žiakov zošit. Pri ženskom rode sa tvorí pomocou člena της (tis), pričom sa musí dať koncovka ς (s) aj na koniec slova v ženskom rode, napr. Το σπίτι της Ελένης (To spíti tis Elénis), Helenin dom. Stredný rod má člen του (tu). Pri strednom rode slova končiaceho na ι (i) sa pri genitíve používa koncovka ου (u), napr. Η τάξη του παιδείου, I táxi tu pedíu (Trieda dieťaťa). V prípade koncovky stredného rodu μα (ma) το αγάλμα (to agálma, socha) bude v genitíve koncovka ατος (atos), napr. το πρόσωπο του αγαλμάτος (to prósopo tu agalmátos, tvár sochy). Pri poslednej koncovke stredného rodu, teda pri koncovke ο (o), το βιβλίο (to vivlío, kniha) sa používa rovnaký postup ako pri koncovke ι (i), teda v genitíve pribudne koncovka ου (ou), napr. Οι σελίδες του βιβλίου (I selídes tu vivliu, strany knihy). Toto boli prípady singuláru. Genitív množného čísla sa tvorí veľmi jednoducho, rovnako pri všetkých troch rodoch, pomocou tvaru των a koncovky ων. Napr. Τα σπάτια των στρατηγών (Ta spátia ton stratigón, meče generálov), Τα φορέματα των γυναίκων (Ta forémata ton jinékon, šaty žien) a Το σχολείο των παιδείων (To scholío ton pedíon, škola detí).
Akuzatív- Vyjadruje priamy predmet u prechodných slovies (koho? čo?). V mužskom rode má člen τον (ton). Tvorí sa tak, že sa použije člen ton a potom sa odstráni koncová sigma ς (s), napr. Βλέπω τον πατέρα (Vlépo ton patéra, Vidím otca). V ženskom rode má člen την (tin) a ku slovu sa nepridáva, ani neuberá nič, síce v starších formách, tak ako v starogréčtine sa pridávalo v ženskom aj mužskom rode koncovka ν (n). Dnes ju však už dimotiki nepoužíva, a tak sa jednoducho povie Βλέπω την γυναίκα (Vlépo tin jynéka, Vidím ženu). Akuzatív stredného rodu má rovnaký člen, ako nominatívovú koncovku, teda το (to), teda bude Βλέπω το παιδί (Vlépo to pedí, Vidím dieťa). V množnom čísle bude mať mužský rod v akuzatíve člen τους (tus). Mužský rod, končiaci v jednotnom čísle na koncovku ος, bude mať v množnom čísle akuzatívu koncovku ους (us), Vlépo ton jiatró(vidím lekára) - vlépo tus jiatrús (vidím lekárov). Koncovky mužského rodu, ktoré sú v jednotnom čísle ας (as) ης (is) budú mať v akuzatíve množného čísla koncovky ες, napr. Vlépo ton Stratijóti (Vidím vojaka) - Vlépo tus stratijótes (vidím vojakov). Najviac jednoduchý je stredný rod, kde všetky tri koncovky budú mať v akuzatíve množného čísla rovnaké členy a aj koncovky, ako v nominatíve množného čísla, napr. Vlépo ta korítsia (Vidím dievčatá).
Vokatív- Má rovnakú funkciu ako aj v českom, či latinskom jazyku, teda sa používa pri zvolaní. Platí iba pre mužský rod. Pri koncovkách ας (as) a ης (is) sa použije tak, že sa jednoducho odstráni koncová sigma (ς,s), napr. Ιοάννη, πατέρα ελάτε σε΄ μένα (Ioánni, patéra élate se ména. Ján, otče, prídite ku mne). Pri koncovke ος sa použije vokatív tak, že sa táto koncovka jednoducho vymení za koncovku ε (e), napr. Κύριε, τι κάνετε; (Kýrie, ti kánete? Pane, ako sa máte?). Výnimkou sú však mnohé mená, ako napr. meno Πέτρος (Pétros), kedy bude jeho koncovka vo vokatíve Pétro. V množnom čísle bude vokatív rovnaký, ako aj nominatív množného čísla, napr. Έλληνες, που πάτε; (Éllines, pu páte? Gréci, kam idete?)
Datív- Moderná gréčtina nepozná datív. Privlastňovanie sa používa pomocou spojky σε (se) a akuzatívu. Napr. Δίνω το βιβλίο σε τον πατέρα (Díno to vivlío se ton patéra, dávam knihu otcovi). Avšak spojka se a akuzatív sa vyslovujú jednotne, ako στον (ston), στην (stin) a στο (sto), napr. Díno to vivlío ston patéra, stin jynéka, sto pedí (Dávam knihu otcovi, žene, dieťaťu).

Predložky

Dimotiki, na rozdiel od starogréčtiny nepozná predložky tak ako to býva vo väčšine jazykov. Vyjadrenie hocijakej predložky, spojky či iných podobných gramatických vecí sa vo všetkých prípadoch tvorí veľmi jednoducho, pomocou spojky σε a akuzatívu, pričom se a akuzatív sa spolu spoja, napr. στο σπίτι ( sto spíti v dome), στην πόλη (stin póli, v meste), στον πολέμο (ston polémo, vo vojne). Takto sa tvoria všetky ďalšie spojky. Το τετράδιο είναι στο τραπέζι (To tetrádio íne sto trapézi, Zošit je na stole). Το τηλέφονο είναι στην τσάντα της (To tiléfono íne stin tsánda tis, Telefón je v jej taške). Existuje však predložka με (me), ktorá vyjadruje slovenskú predložku s, pričom sa spojí s akuzatívom, nar. Με τον Ιοάννη, με την Ελλένη, με το παιδί (Me ton Ioánni, me tin Elléni, me to pedí-S Jánom, s Helenou, s dieťaťom).

Starogrécke prvky v dimotiki

Niektoré novogrécke frázy sa zachovali zo starogréčtiny, pričom v novej gréčtine nemajú gramatické vysvetlenie. Sú to frázy ako εντάξει (V poriadku), pričom slovo εν bola starogrécka predložka v. Ďalšie spojenie je Δόξα τω Θεώ (Dóxa to Theo, Chváľa Bohu), pričom je to starogrécky datív. Niektoré slová sa stále vyskytujú v starovekom skloňovaní, napr. slovo η πόλη (mesto) nemá, ako by sa predpokladalo v nominatíve množného čísla tvar οι πόλες (i póles, mestá), ale starogrécke množné číslo οι πόλεις (i pólis, mestá). Rovnako je to aj v slove η δεσπινύς (i despinýs, slečna). Toto slovo sa vďaka starogréckej koncovke nedá skloňovať a je v ostatných pádoch buď nesklonné, alebo sa skloňuje podľa starogréckych pravidiel, teda genitív bude της δεσπινίδος (tis despinýdos). Gréčtina dimotiki má mnoho výnimiek s pravidiel, kedy majú mužské koncovky ženské členy a naopak, avšak takýchto slov nie je veľa. Napr. slovo η όδος (i ódos, ulica), η je ženský člen, ale os je mužská koncovka. Skloňuje sa to tak, že sa slovo samé skloňuje podľa mužského pravidla, zatiaľ čo sa pridávajú ženské členy daných pádov, teda i ódos, tis ódu, tin ódo. Taktiež skoro všetky grécke ostrovy majú mužskú koncovku os, ale ženský člen, napr. i Kos, i Kypros (Cyprus)...

Cudzie slová

Najviac cudzích slov v gréčtine pochádza z taliančiny. Mnohé z nich sa pod vplyvom kathareusy vytratili, no mnohé pretrvali do dnes. Nie všetky talianske slová nahradili aj grécke, často sa používali oba termíny. Talianske slová sú napr. bratsio-remeno (tal. braccio), gamba (noha), bukali (fľaša, tal. botiglia), piatsa (námestie, tal. piazza), piato (tanier), kambos (pole, nížina, tal. campo), grota (jaskyňa, tal. grotta), fatsa (tvár, tal. faccia), valitsa (kufor, tal. valiggia), kuzina (kuchyňa. tal. cucina), armada (armáda),

Veľa slov sa dostalo do gréčtiny z latinského jazyka, počas rímskeho, no najmä v ranobyzantskom období. Sú to slová ako spiti (dom, lat. hospitium), dukas (gróf, vládca, lat. dux), porta (dvere), retsina (druh gréckeho alkoholu), kukla (bábika), furnos (pec, lat. fornus), Romios (Grék, od slova Romanus-Riman).

Počas tureckej nadvlády sa do jazyka dostali aj turecké slová. Napríklad: paputsi (topánka), karpuzi (melón), chasapis (mäsiar), serjani (výlet), kapaki (pokrievka), kotsani (stonka), alani (chlapec), glendi (zábava).

Pošas raného stredoveku, ale aj neskôr, kvôli stykom so slovanskými národmi sa do gréčtiny dostali slovanské slová, napr.: tsekuri (sekera), detsiko (dieťa, slovo používané v dialekte Rumélie)), glitsa (špina), gavrani (havran), ververa (veverica), glava (hlava, len v niektorých dialektoch), gorizo (zapaľujem, dialekt), veduri (vedro), kosa (kosa, kosák).

Albánske slová preberali Gréci od Arvanitov, ktorí v stredoveku prišli do Grécka. Sú to slová napr.: bukuros (pekný), luludi (kvet), fustanella (kilt), mangas ("frajer"), tsupra (dievča), katsiki (koza).

Gréčtina prebrala slová aj od Arumunov, napr. galbinos (svetlý, arum. galbninu).

Prostredníctvom turečtiny prebrala gréčtina aj slová z arabčiny a peržštiny.

Časovanie

1, εγώ είμαι (egó íme, ja som)

2, εσύ είσαι (esý íse, ty si)

3, αυτός, αυτή, αυτό είναι (aftós, aftí, aftó íne, on, ona, ono je)

1, εμείς είμαστε (emís ímaste, my sme)

2, εσείς είστε (esís íste, vy ste)

3, αυτoί, αυτές, αυτά είναι (aftí, aftés, aftá íne, oni, ony sú)

Zámená

Na rozdiel od slovenčiny pozná gréčtina slabé a silné tvary zámen. Silné tvary sa používajú v spojení so slovom, ku ktorému chceme dať patričný dôraz. Dôležité je, že zámeno musí stáť pred slovom, nikdy nesmie za slovom, jedine v prípade imperatívu (rozkazu). Teda musí platiť Μας κοιτάζουν (Mas kitázun, (Na) nás pozerajú) a nie Κοιτάζουν μας (Kitázun mas, pozerajú (na) nás). Slabé tvary zámen sú odlišné pre akuzatív a genitív. V gréckom akuzatíve teda bude με κοιτάζεις (me kitázis, na mňa sa pozeráš), v genitíve μου δίνεις (mu dínis, mne dávaš). Gréčtina má na genitív 1. osoby zámeno mu, na akuzatív, me. Takysto to bude aj s druhou osobou, kedy je pre genitív slovo σου (su, tebe), pre akuzatív σε (se, teba). Σε βλέπω (Se vlépo, teba vidím), ale Το δίκο σου σπίτι (To díko su spíti, tvoj vlastný dom). V množnom čísle bude pre 1. aj 2. osobu rovnaké zámeno aj v akuzatíve, aj v genitíve. 1. osoba akuzatívu bude, Μας βλέπεις (Mas vlépis, nás vidíš) a genitív 1. os. množného čísla bude mať rovnaké zámeno, teda Μας δίνεις (Mas dínis, Nám dávaš). 2. osoba množného čísla má v akuzatíve aj genitíve zámeno σας (sas), σας βλέπω (sas vlépo, vás vidím) a tiež σας δίνω (sas díno, vám dávam). Pre 3. osobu budú platiť bežné pravidlá skloňovania, teda pri genitíve jednotného čísla mužského rodu bude zámeno s koncovkou ου (u), teda του (tu, jeho - privlastňovanie), pri akuzatíve τoν (ton, jeho - nar. jeho vidím), ženský rod genitívu je της (tis, jej - privl.), akuzatívu την (tin - ju). Množné číslo genitívu aj akuzatívu mužského rodu bude τους (tus, ich, im), ženského pre genitív taktiež tus a pre akuzatív τις (tis, ich - vidím ich - ženy). Stredný rod bude mať v množnom čísle pre genitív tvar tus (ich) a pre akuzatív tvar ta. Pre cudzinca môže dôjsť k nedorozumeniu pri komunikácií, nakoľko zámeno musí stáť za slovom a za zámenom musí stáť aj osoba, napr. Η δάσκαλα μας μας διδάσκει (I dáskla mas mas didáski, naša učiteľka nás učí). Slovo mas tu znamená privlastňovacie zámeno naša, ale aj zámeno nás, alebo το κορίτσι μου μου δίνει τα φιλάκια (to korítsi mu mu díni ta filákia, moja priateľka ma bozkáva). Pri slabých tvaroch sa často môžeme stretnúť aj s treťou osobou, ktorá má v jednotnom čísle podobu το (to), v množnom čísle τα (ta). Napr. Το διαβάζω (To diavázo, to sa učím). Silné tvary sa používajú na zdôraznenie. Pre prvú osobu jednotného čísla akuzatívu aj genitívu bude silný tvar zámena εμένα (eména, mňa, mne). Pre prvú osobu množného čísla akuzatívu aj genitívu to bude tvar εμάς (emás, nám, nás). Tretia osoba bude rozdelená medzi tri rody, pričom sa bude rozdeľovať akuzatív a genitív. Pre akuzatív ženského rodu jednotného čísla budeme používať tvar zámena αυτήν (aftín, ju), napr. Αυτήν βλέπω (Aftín vlépo, Ju vidím). Pre genitív, čiže privlastňovanie používame v ženskom rode tvar αυτής (aftís, jej), napr. Το σπίτι είναι αυτής (To spíti íne aftís, Dom je jej). Množné číslo sa bude skloňovať podľa pravidla ako bežné skloňovanie, teda v akuzatíve bude tvar αυτές (aftés, im - ženám), rovnako ako jynékes a v genitíve bude jednoducho koncovka ων, čiže αυτών (aftón, ich - žien). Pre mužský rod bude taktiež platiť rovnaké pravidlo ako pri skloňovaní, teda genitív bude αυτόυ (aftóú, jeho - privl.) a akuzatív αυτόν (aftón, jeho - vidím). Pre množné číslo mužského rodu bude zámeno v genitíve vyzerať ako αυτών (aftón - ich - mužov, privl.) a v akuzatíve ako αυτούς (aftús -ich, vidím, mužov). Aj stredný rod sa bude skloňovať podľa štandardu, čiže genitív stredného rodu pre jednotné číslo bude mať podobu αυτού (aftú, toho - dieťaťa), pre akuzatív αυτό (aftó, to dieťa - vidím). Množné číslo stredného rodu bude mať tvar v genitíve αυτών (aftón tých detí), v akuzatíve αυτά (aftá - tie deti - vidím). Pri niektorých prípadoch sa použije aj silný aj slabý tvar v jednej vete, ako úplné zdôraznenie, napr. Εσένα σε το δίνω-Eséna se to díno - Tebe ti to dávam (doslova). Príklady na silné aj slabé tvary:

Εσάς θέλουν, όχι εμάς - Esás thélun, óchi emás - Vás chcú, nie nás.
Αυτή πάει στο θέατρο με εμένα - Aftí pái sto theátro me eména - Ona ide do divadla so mnou.
Aυτή η γυναίκα είναι το δικό μου κορίτσι - Aftí i jynéka íne to díko mu korítsi - Táto žena je moje dievča (priateľka).
Eμένα μου το έστειλε - Eména mu to éstile - Mne to poslal (a).
Σε πιστέυω - Se pistévo - Verím ti
Αυτού είναι αυτό το σπίτι και όχι αυτής - Aftú íne aftó to spíti ke óchi aftís - Jeho je tento dom a nie jej.
Μιλάω με αυτήν, όχι με αυτόν - Miláo me aftín, ke óchi me aftón - Hovorím s ňou, nie s ním.
Αυτές βλέπω, όχι αυτούς - Aftés vlépo, óchi aftús - Ich vidím (ženy) a nie ich (mužov).

Aby sa však nemusela veta tvoriť veľmi zložito, napr. Αυτού είναι αυτό το σπίτι και όχι αυτής-Aftú íne aftó to spíti ke óchi aftís - Jeho je tento dom a nie jej, použije sa namiesto zložitých fráz slovo δικό (dikó=vlastné), veta bude teda zjednoduchčená na: Αυτό το σπίτι είναι το δικό του και όχι το δικό της-Aftó to spíti íne to dikó tu ke óchi to dikó ti - Tento dom je jeho (vlastný), nie jej (vlastný).

Budúci čas

Budúci čas patrí medzi najľahšie gramatické veci v modernej gréčtine. Tvorí sa jednoducho tak, že sa pred slovo, ktoré chceme vyjadriť v budúcnosti dáme frázu θα (tha). Je to vlastne skrátený tvar frázy θέλω να (chcem).

Príklady:

Αύριο θα πάω στην Αθήνα-Ávrio tha pao stin Athina-Zajtra pôjdem do Atén
Πότε θα ερθεις;-Póte tha erthis?-Kedy prídeš?

Minulý čas

Gréčtina pozná dva druhy minulého času (pleon), minulý čas dokonavý (aoristos) a minulý čas nedokonavý (paratatikos). Pre bežnú konverzáciu však stačí vedieť dokonavý minulý čas (aorist). Aorist sa tvorí na základe pravidiel o koncovkách slovies. Grécke slovesá sa všetky končia na koncovku ω (o), napr. διαβάζω (diavázo, učiť). Pri tvorení aoristu sa musí pridať aoristová koncovka, ktorých je viac. Existuje na to jednoduché pravidlo. Slovesá, ktoré majú kmeň zakončený na ζ (z), ν (n) a θ (th), majú v aoriste koncovku σα (sa). Napríklad sloveso πληρώνω (pliróno, platiť) má svoje kmeň ν (n), čiže jeho aoristová podoba bude πλήρωσα (plírosa, platil som). Rovnako to bude aj so slovesom διαβάζω (diavázo, učiť sa), ktorého aoristový tvar je διάβασα (diávasa). Ďalšiu skupinu tvoria slovesá, ktoré majú tzv. hrdelný kmeň, κ (k), γ (g), χ (ch). Tieto kmene budú mať v aoriste koncovku ξα (xa). Napríklad ανοίγω (anígo, otvárať) bude mať aoristový tvar άνοιξα (ánixa, otvoril som). Do tejto skupiny patria aj niektoré slovesá s kmeňom ζ (z), ako napríklad sloveso τρομάζω (tromázo, strašiť) - τρόμαξα (trómaxa, vystrašil). Ďalšiu skupinu tvoria slovesá s kmeňom π (p), β (v), φ (f) a πτ (pt). Tieto slovesá majú v aoriste koncovku ψα (psa). Napríklad ανάβω (anávo, zažínať)- άναψα (ánapsa, zažal som). Posledné pravidlo zahŕňa slovesá s kmeňom αύω (ávo) a εύω (évo). Aύο (ávo) bude mať v aoriste koncovku αψα (apsa) a εύο (évo) bude mať koncovku εψα (epsa), napr. δουλέυω (dulévo, pracovať) má aoristovú formu δούλεψα (dúlepsa), sloveso ζηλεύω (zilévo, žiarliť) má aoristovú podobu ζήλεψα (zílepsa, žiarlil som). Dôležité pravidlo platí pre prízvuk (dĺžeň) v aoriste. Ak sme slovo dali do aoristu, musíme prízvuk posunúť o jednu slabiku doľava, napr. διαβάζω (diavázo)- διάβασα (diávasa). Ak však sa prízvuk posunúť už nedá, teda keď je na poslednej slabike vľavo, musíme pridať tzv. príklonku ε (e), napr. sloveso γράφω (gráfo, písať) má prízvuk na alfe, teda sa nedá posunúť doľava a preto dáme príklonku, čiže aoristový tvar bude έγραψα (égrapsa). Niektoré slovesá však nespadajú do týchto pravidiel, teda sú iba výnimky. Sú to slová ako napr. βλέπω (vlépo, vidím) - είδα (ída, videl som), βρίσκω (vrísko, nájsť) - βρήκα (vríka, našiel som), λέω (léo, hovoriť) - είπα (ípa, hovoril som), μένω (méno, bývať) - έμεινα (émina, býval som). Na rozdiel od slovenčiny sa minulý čas časuje. Príklad časovania minulého času vysvetlíme na ich koncovkách:

jednotné číslo:
1. osoba - α (a)
2. osoba- ες (es)
3. osoba- ε (e)
množné číslo
1. osoba- αμε (ame)
2. osoba- ατε (ate)
3. osoba- αν (an)

Teda bude έγραψα (égrapsa, písal (a) som), έγραψες (égrapses, písal (a) si), έγραψε (égrapse, on, ona, ono písal) γράψαμε (grápsame, my sme písali), γράψατε (grápsate, vy ste písali) a έγραψαν (égrapsan, oni písali). Všimnime si, že pokiaľ máme sloveso s príklonkom, v 1. a 2. osobe množného tento príklonok odpadá !

Príklady:

Χθές έκοψα τα λαχανικά (Chthés ékopsa ta lachaniká)- Včera som pokrájal (a) zeleninu.
Την το έγραψαν αυτοί; (Tin to égrapsan aftí?) - Napísali jej to oni?
Εσύ τους άκουσες; ( Esý tus ákuses?) - Ty si ich počul (a)?