Ch-22 Burja | ||
---|---|---|
Strela Ch-22 v múzeu leteckej techniky v Tambove | ||
Typ: | protilodná strela | |
Miesto pôvodu: | Sovietsky zväz | |
História služby | ||
V službe: | 1971 - začiatok 21. storočia | |
História výroby | ||
Výrobca: | Raduga | |
Základné údaje | ||
Hmotnosť: | 5 820 kg | |
Dĺžka: | 11,65 m | |
Účinný dostrel: | 600 km | |
Zameriavanie: | inerciálne/aktívne radarové |
Ch-22 Burja (v kóde NATO AS-4 Kitchen) je sovietska protilodná strela dlhého dosahu.
Strela Ch-22 môže byť nesená strategickými bombardérmi Tu-95 a Tu-22M. Bola vybavená konvenčnou alebo jadrovou hlavicou a určená na ničenie amerických zväzov lietadlových lodí.
V roku 1958 boli spustené práce na systéme K-22, ktorý zahŕňal novú strelu dlhého dosahu Ch-22, vyvíjaný bombardér projektu "105" (neskôr známy ako Tu-22) a rádiolokátor PN. Vývojom rakety bola poverená konštrukčná kancelária OKB-155 (od roku 1966 Raduga) s hlavným konštruktérom A.J. Berezniakom.
Nová strela bola ďalším rozpracovaním systémov K-10P a K-14, ale predstavovala kvalitatívny krok vpred. V dôsledku použitia raketového motoru na kvapalné palivo bola v nadmorskej výške 22,5 km dosiahnutá rýchlosť letu 3,5 Machu.
Nový systém dostal index D-2 a jeho prototypy boli vyrábané v závode 256 v Dubne. V roku 1962 sa na palube špeciálne upraveného Tu-16K-22 začali skúšky novej rakety. V roku 1967 boli ukončené štátne skúšky Ch-22 na palube Tu-22K a raketa bola zaradená do výzbroje diaľkového letectva. Sériová výroba Ch-22 začala v závode 256, potom v strojárenskom závode v Uljanovsku a neskôr prebiehala aj v ďalších podnikoch.[1]
Zo štatistík zverejnených Ukrajinou vyplýva, že v priebehu roku 2023 odpálilo Rusko na ukrajinské ciele 74 striel Ch-22. Strely Ch-22 sa spolu so strelami P-800 Oniks ukázali byť najefektívnejšími ruskými zbraňami, pretože ukrajinskej protivzdušnej obrane sa nepodarilo zneškodniť ani jednu z týchto striel. Vysoká rýchlosť a nízka úroveň letu týchto protilodných striel z nich robí veľmi ťažký cieľ.[3]