Farba na mape | červená | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Rok otvorenia linky | 1900 | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Typ linky | Podzemná | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Vlakové súpravy | 1992 | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Počet staníc | 49 | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Dĺžka (v km) | 74 km | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Depá | Ruislip Hainault White City | ||||||||||||||||||||||||||||||||
Počet cestujúcich | 260,916,000 (per annum) | ||||||||||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||||||||||
Transport for London |
Central Line je jednou z liniek Londýnskeho metra. Na mapách je znázornená červenou farbou. Je to podzemná linka s razenými tunelmi na osi východ–západ. Do zatvorenia vetvy Epping – Ongar, bola konečná stanica Ongar najvzdialenejším bodom celej siete. Je najviac využívaná linka v sieti.
Plány na výstavbu Central London Railway sa objavili koncom 19. storočia. V roku 1891 sa začalo s výstavbou trasy medzi stanicami Shepherd’s Bush a Bank. V roku 1892 schválili predĺženie trasy do stanice Liverpool Street. Termín dokončenia bol posunutý dvakrát, najprv na rok 1894, neskôr na rok 1899. Trasa bola formálne otvorená až 27. júna 1900[1] a sprístupnená verejnosti až o mesiac neskôr, 30. júla 1890.[1] Na trase premávali elektrické lokomotívy. Pôvodné staničné budovy, z ktorých sa ich zachovalo len niekoľko, navrhol architekt Harry Bell Measures.
Dejiny Central Line sú nesmierne kľukaté. Prvé tunely boli vyhĺbené s nezvyčajným priemerom 3,56 metra a neskôr sa zistilo, že súpravy, ktoré napriek tomu, že boli menšie, sa do nich nezmestili. Povráva sa, že konštruktéri pri výpočtoch zabudli zahrnúť i samotnú výšku koľajníc. Problém sa podarilo vyriešiť použitím koľajníc s nižším profilom a skrátením pružín na súpravách. Takto upravené lokomotívy však spôsobovali vážne problémy s vibráciami. Koncom 30. rokov boli tunely rozšírené a stanice predĺžené a v 40. rokoch sa začalo so štandardnou elektrifikáciou. Nastali však problémy, pretože kvôli spôsobu akým boli tunely rozšírené už neboli okrúhle a kvôli týmto dôvodom musela mať kladne nabitá koľajnica netradičný tvar a jej kontaktná plocha musela byť o 40 milimetrov vyššie ako je štandard. Táto situácia pretrváva dodnes.
Časť trasy, ktorá sa nachádza pod Londýnskym City je postavená s ohľadom na geografické rozmiestnenie ulíc nad ňou, takže neprebieha popod budovy. V dôsledku toho sa na úsekoch medzi Chancery Lane, Bank a Liverpool Street nachádzajú ostré zákruty a tento úsek trasy je náchylný na vykoľajenie súprav. V stanici Bank je nástupište tak zakrivené, že z jedného konca nie je vidieť na druhý. Tradičné hlásenie „Mind the gap!“ (slov. „Pozor na medzeru medzi vlakom a nástupišťom.“) je tu o to viac zdôraznené.
Central London Railway sa stala súčasťou systému londýnskeho metra v roku 1913.[1] Názov Central Line sa začal používať až od roku 1937.[1]
V roku 1920 sa Central Line za stanicou Wood Lane prepojila s trasou Ealing and Shepherd’s Bush Railway, ktorú spravovala Great Western Railway. Takto sa umožnilo vlakom Central Line jazdiť až do Ealingu.
V roku 1935 sa v súvislosti s päťročným programom Nových prác (tzv. New Works Programme) objavili plány elektrifikácie dvoch trás Great Western Railways z West Actonu do Ruislipu. Taktiež sa plánovalo s predĺžením trasy za West Ruislip až do Denhamu. Neskôr sa však od projektu upustilo, podobne ako od projektu Northern Heights na Northern Line.[1]
V roku 1946 bola otvorený úsek zo stanice Liverpool Street do stanice Stratford. Prázdne vlaky pokračovali do dočasnej točne v Drapers Field, neďaleko Leytonu. Stanice na východ od Stratfordu boli pre cestujúcu verejnosť otvorené v roku 1947. Central Line predĺžili do Eppingu v roku 1949. Vlaky British Railways mali prístup na trasu Circle Line skrz spojnicu z Temple Mills East do Leytonu, medzi týmito vlakmi boli aj súpravy, ktoré obsluhovali vetvu Ongar – Epping až do jej elektrifikácie v roku 1957 a skoré ranné a neskoré večerné vlaky medzi Liverpool Street a Epping.
I po elektrifikácii vetvy Ongar – Epping v roku 1957, prevádzka na trase ostala obmedzená vzhľadom na obmedzené dodávky elektrickej energie. Dvoj- a neskôr trojvozňové súpravy kyvadlovo premávali medzi stanicami Ongar a Loughton. Predpokladaný počet pasažierov sa nikdy nenaplnil a trasa začala byť dlhodobo stratová a 30. septembra 1994 bola definitívne zatvorená a odpredaná spoločnosti Pilot Group. Pozri aj Epping Ongar Railway.[1]
25. januára 2003 sa v stanici Chancery Lane vykoľajil vlak po tom ako trakčný motor odpadol zo súpravy a spadol na koľajnice. Pri nehode sa zranilo 32 cestujúcich. Bezprostredne po nešťastí trasu uzavreli a začalo sa zo zisťovaním príčiny nešťastia a s nevyhnutnými úpravami na vlakových súpravách. Central Line bola otvorená postupne, prvé úseky na východnom a západnom konci otvorili koncom marca toho istého roku, zatiaľ čo hlavná vetva linky ostala zatvorená. Premávku na trase obnovili, i keď so zníženou frekvenciou 12.apríla. Plná prevádza začala na trase až koncom mesiaca. Okrem Central Line uzavreli aj Waterloo & City Line, na ktorej premávajú tie isté vlakové súpravy. Keďže Waterloo & City Line je omnoho kratšia – má len dve zástavky a tým pádom aj menej vlakových súprav – bola znovu otvorená pomerne rýchlo.
5. júla 2007 o 9.00 hod. sa medzi stanicami Mile End a Bethnal Green vykoľajili tri vozne vlaku smerujúceho na západ. Príčinou nehody bol bal izolačnej látky, ktorý sa uvoľnil a spadol na trať.[2] Linku znovu otvorili 7. júla 2007.
V roku 1900 na trase premávali elektrické lokomotívy. Jednotlivé vagóny mali na každom konci dvierka, podobné ako na vlakoch City and South London Railway a Glasgow Subway. Ťažké lokomotívy však spôsobovali veľké vibrácie a v roku 1903 boli vymenené motorovými autami, ktoré ťahali už existujúce vagóny.
V 20. rokoch boli súpravy zo začiatku storočia nepostačujúce. Keďže tunely boli priúzke pre štandardné súpravy vedenie železníc sa rozhodlo zmodernizovať súčasné súpravy. Dvierka na koncoch vozňov boli odstránené a boli pridané ďalšie miesta pre pasažierov. Taktiež do oboch bočných stranách vozňa boli vložené nové posuvné dvere.
Súpravy z rokov 1900/1903 a 1920 boli konečné stiahnuté z prevádzky v roku 1939. S rozšírením tunelov, predĺžením nástupíšť a s úpravou dodávky elektrickej energie boli na linku presunuté štandardné osemvozňové súpravy z Northern Line. Tieto premávali na linke až do 50. rokov. Od plánov na výmenu súprav za nový model z roku 1960 sa upustilo a na linku sa dostal až nový model z roku 1962, ktorý bol takmer identický s už odskúšaným modelom z roku 1959. Tieto súpravy premávali na linke až do začiatku 90. rokov, keď ich nahradili súčasné súpravy z roku 1992.
Súpravy ako prvé v sieti začali hlásiť stanice a možné prestupy. Sú zložené z ôsmich vozňov a predstavujú najdlhšie súpravy v sieti. Od roku 1996 sa postupne do súprav montoval automatizovaný systém riadenia vlakov (ATO).
Poznámka: Za názvom stanice sa nachádza dáatum jej otvorenia, prípadne dátum jej zatvorenia a taktiež jej prípadný pôvodný názov.
Obe vetvy sa spájajú v stanici North Acton.
Trasa sa opäť rozďeľuje na dve vetvy.
Projektanti priemyselného parku First Central v štvrti Park Royal v západnom Londýne plánovali vybudovanie novej stanice medzi stávajúcimi North Acton a Hanger Lane, ktorá by obslúžila spomínaný park ako by aj vytvorila prestup s Piccadilly Line v stanici Park Royal. Momentálne sa však nad touto možnosťou neuvažuje.
Ak bude postavená trasa Chelsea - Hackney, tak sa uvažuje o tom, že prevezme vetvu do Eppingu. Predpokladá sa, že bude v prevádzke do roku 2025.
Je možné, že sa vybuduje stanica pri Shoreditch High Street, kde by sa vytvoril prestup na sieť London Overground. V súčasnosti by však nevýhody stavby prevyšovali nad výhodami spojenia.
11. mája 2008 bola vláde predložená petícia za predĺženie Central Line na jej pôvodnú konečnú do Ongaru.